Každé ráno mám postarané o nevítané zdvihnutie hladiny adrenalínu. Nie, nejdem nadávať na MDH, aj keď aj o tom by sa dali písať kilometrové príspevky. Ani sa nejdem rozohňovať nad politikou, lebo to je úplne mimo môj dosah a navyše som jej z médií taká presýtená, že som rada, že môžem svoju mentálnu kapacitu venovať aj iným témam. O čom teda tento príspevok bude? K tomu sa práve idem dostať.
Bývam blízko parku, kde som ako dievčatko trávila s rodičmi dosť veľa času, pripravovala sa na príjmačky na strednú a nespočetne krát tam venčila moju Elišku. Aj moja každodenná cesta do práce tadiaľ vedie. Park mal vždy "slabé miesta", no nespomínam si, že by som niekedy premýšľala, akú obchádzku zvolím, aby som nemusela uprieť zrak na tú biedu, ktorá sa tam teraz zračí od jari až do jesene. Najskôr vás očarí krása jesennej farebnosti a s nadšením vyťahujete smartfón, s ktorým tak radi fotografujete. Vzápätí vám však ruka i nadšený výraz v tvári zamrznú v nepríjemnom kŕči šoku. Lavičky, ktoré majú slúžiť starkým na oddych pri prechádzke, mamičkám s deťmi, študentom či mladým zaľúbencom, sú obsypané ľuďmi, ktorí evidentne nebývajú na stálej adrese. Všimla som si tam takýchto viacerých, ktorí sa objavujú pravidelne. Tak napríklad jeden nevraživo pôsobiaci zachmúrený pán, ktorého pes je, chudák, závažný prípad pre obezitológa. Zvláštny paradox, nie? Majiteľ evidentne trie núdzu, no jeho štvornohý zverenec sa ledva hýbe a od námahy úporne dychčí. Táto dvojica v parku dokonca prespáva, a to práve v kríkoch pri preliezke, na ktorej som sa ako dievčatko navystrájala všelijakých huncútstiev. Vnímam to teda takmer ako zneuctenie toho miesta. Ja ľudí bez domova neodsudzujem ani nechcem zovšeobecňovať či paušalizovať, viem, že zápasia s mnohými problémami existenčného charakteru. Ale veď je toľko príležitostí nájsť si zamestnanie, hoc aj "podradnejšieho charakteru", a ubytovať sa napríklad v nízkoprahovom zariadení. Chce to aspoň kvapku snahy a mohli by žiť v oveľa ľudskejších podmienkach. Lebo toto prežívanie v parku sa podobá, s odpustením, skôr spôsobu života divých zvierat a nie ľudí. Vyprázdňovať sa chodia, s prepáčením, do blízkeho okolia miest, kde prebývajú, takže váš čuch je takmer vždy konfrontovaný s odpornou arómou ľudských výlučkov. Ak sa stane, že raz za uhorský rok do parku prikvitnú policajti (vždy chodia po dvoch, veď vieme prečo...), pokutujú majiteľov psíkov typu bišónik, maltezáčik či podobných neškodných hafíkov, ktorých ich majitelia náhodou na chvíľu pustili na voľno, aby si pobehali (psíčkovia, nie majitelia). Že sú tam podivné chásky nezriedka popíjajúce alkohol strážcov zákona veľmi netankuje. Dokonca ani to, že tam majú rozložené pomaly celé bývanie. Jeden z týchto návštevníkov v parku posedáva na lavičke v tureckom sede, fajčí jednu cigaretu za druhou a číta. Ten je ešte z tých kultivovanejších, no nezriedka, kde sa vzal, tu sa vzal, vyrastie pred vami chlapík, ktorý si za bieleho dňa pred vami bezostyšne uľavuje, evidentne v podnapitom stave.
Neviem, ako vám, ale mne je z toho smutno a mám ťažobu na žalúdku aj na duši. Skutočne sa s týmto nedá nič robiť? Čo tak ich zapriahnuť do nejakých aktivačných prác? Veď učenlivé vrany (alebo sú to havrany?) usilovne vyhadzujú odpadky z preplnených smetných košov, takže roboty by mali aj na celý deň. Lenže oni mnohí stratili pracovné návyky a do pracovného procesu by sa integrovať nezvládli. Sú však aj svetlé výnimky, a to je predajca časopisu Nota Bene, ktorý stojí na križovatke na Račianskom mýte za každého počasia a šíri dobrú naladu. A potom mi vysvetlite, prečo je také náročné inšpirovať sa takýmto modus vivendi? Ako to, že niekto dokáže vyvinúť ten potrebný sebazápor a zarábať si na svoje živobytie a ešte popri tom potešiť náhodných okoloidúcich milým slovom, kým iný len pasívne hlivie, znečisťuje okolie a stáva sa tak negatívnym príkladom pre deti i odstrašujúcim elementom pre cudzincov prichádzajúcich z hlavnej vlakovej stanice?
S klesajúcimi teplotami sa osadníci vytrácajú, a tak sa pomaly prestávam tak báť. Na jar však svoje miesta na lavičkách budú zahrievať opäť a nebude tomu inak minimálne do polovice októbra. Otázka je, čo s tým? Ak mi niekto navrhne, ako by tento problém riešil on, budem veľmi vďačná...
