Ihneď ľudí zaškatuľkovať a odsúdiť vie každý, lebo je to ľahké, rýchle a prvoplánové. Skôr to však vypovedá o tom človeku, ktorý takéto zmýšľanie považuje za normu, a nie o tom, koho takto onálepkoval. Zväčša je to prejav nižšej emocionálnej inteligencie, prípadne nepružnosti myslenia, pokrytectva, malomeštiactva či nedostatku skúseností. Ľudská myseľ, tá potvorka, často nestrpí nejednoznačnosť a chaos. Potrebuje si vytvárať šablóny a skratky, ktoré jej síce na prvý pohľad pomáhajú zorientovať sa v komplikovanej realite, no väčšinou narobia viac škody ako osohu. Realita nie je čierno-biela, ale má skôr odtiene sivej. Pre väčšinu ľudí toto zistenie predstavuje šok, lebo od útleho detstva počúvali rozprávky, kde vystupovali dobré a zlé postavy. Dobro zvíťazilo a zlo bolo potrestané. Takto to však nefunguje a nie všetko, čo vnímame ako zlo, ním aj v skutočnosti aj je.
Tak ako existuje násilné správanie alebo činy, o ktorých nám vnútorný kompas napovie, že sú jednoznačne zlé, lebo napríklad cielene ubližujú iným, rovnako sa môžeme stretnúť s osobou či udalosťou, ktoré nepovažujeme za dobré, v mysli ich uložíme do pomyselného šuplíčka s názvom zlé, no neskôr prídeme na to, že sme nemali tak celkom pravdu. Veľakrát záleží od uhla pohľadu, lebo mnohé na prvý pohľad negatívne situácie nesú v sebe minimálne náznak niečoho pozitívneho. S ľuďmi by sme sa mali naučiť zaobchádzať podobne a ak sa aj dopustia nejakého neprijateľného konania, ponechajme si v našich mysliach kognitívny priestor na to, aby sme ich neodsúdili ako ľudí, ale aby sme odmietli daný čin. Nikdy totiž s určitosťou nemôžeme vedieť, prečo konali tak, ako konali. Samozrejme to neznamená, že ich skutok ospravedlňujeme alebo zľahčujeme. Skôr tým robíme službu nám samým, lebo pohŕdanie niekým či dokonca prechovávanie nenávisti voči niekomu ešte nikomu neprospelo. Zbytočne si plníme vnútro negatívnymi emóciami, čo sa nám v dlhodobom horizonte len vypomstí, lebo duševno je úzko prepojené s fyzičnom a choroba duše zvaná chronický hnev zriedka nevyústi v ochorenie tela.
V poslednom čase viac vnímam ľudí, s ktorými sa míňam na ulici. Občas sa pristihnem pri nejakej odsudzujúcej myšlienke typu "ten/tá má teda nadváhu", "ten sa správa ako hulvát", "tá sa oblieka príliš výzývavo", a tak ďalej. Keď si uvedomím, že ľudí takto podvedome nálepkujem, snažím sa cielene sústrediť, aby som nad nimi v myšlienkach nevyslovila predčasný súd. Pomáha mi predstava, že každý človek má svoj príbeh o tom, prečo je presne taký, aký je. Myslím na to, s akou náložou problémov sa musí vyrovnávať či aké zvládacie stratégie používa. Mnohí ľudia nedokážu konštruktívne zvládať náročné výzvy, ktoré im život predkladá, a tak sa uchyľujú k problémovým formám správania, ako napríklad alkoholizmus, prejedanie sa či hladovanie. Iní vyšli z problematického rodinného prostredia, kde nezažili lásku a prijatie, trpia ťažkými chorobami psychického a/alebo fyzického charakteru, bojujú s paralyzujúcim pocitom menejcennosti, majú závažné problémy vo vzťahoch, prípadne sa stále neúspešne hľadajú, lebo nevedia, čo vlastne chcú.
Netvrdím, že si treba založiť ružové okuliare a pristupovať k ľuďom nekriticky, no ak dokážeme trošku poodstúpiť od vlastnej pohodlnosti a skratkovitosti myslenia, uvidíme ich v celkom iných súvislostiach. Svet je už aj tak dosť plný nenávisti a zloby, tak skúsme začať priamo od seba, aby sme naň nemuseli stále iba nadávať a ťažkať si na to, akí sú ľudia zlí. To, čo z nás vychádza, má nesmierny vplyv na prostredie, v ktorom sa pohybujeme, a myslím si, že ak sa sústredníme na svoje vnútro a budeme sa vedome snažiť, aby sme nešírili negativitu, svet sa ihneď stane oveľa príjemnejším miestom na život pre nás aj ľudí okolo.
