Toto nie je kritika cirkvi, ani jej obhajoba. Skôr snaha o objektívne a pravdivé zhodnotenie situácie. Rozvedení ľudia, ktorí sa hlásia ku katolíckemu náboženstvu a chceli by na ňom aktívne participovať, sa zo strany väčšiny duchovných stretávajú s odmietnutím, nepochopením až diskrimináciou. Nemôžu pristupovať k sviatostiam, ako napríklad spoveď či sväté prijímanie. Na rozdiel od bývalých polepšených kriminálnikov či násilníkov, ktorí túto možnosť majú, platia títo ľudia za svoj omyl neprimerane vysokú cenu. V čom sú oni horší, že nemajú právo robiť chyby? A v čom je ich zlyhanie väčším ako zločin vraždy či lúpeže? Veď to sa vôbec nedá porovnávať a mýlime sa všetci, či sme kresťania, ateisti alebo sa hlásime k celkom inej náboženskej či hodnotovej orientácii. Akým právom si niektorí náboženskí funkcionári uzurpujú moc súdiť a odsúdiť ľudí, ktorým stroskotalo manželstvo? Zabudli v svojom dogmatickom rauši na biblický príbeh o žene, ktorá bola odsúdená na smrť ukameňovaním, no keď mal prvý človek hodiť do nej kameň, všetci sa vytratili, lebo nikto nebol bez viny? Chcú o sebe tí, čo denne vo svojich mysliach vyriekajú súdy nad ľuďmi, naznačiť, že oni sú bez viny?
Súhlasím, že za záchranu manželského vzťahu muža a ženy treba bojovať. Keď sa však už vyčerpajú všetky možnosti, ako rozpadnutý vzťah v štádiu rozkladu sceliť, nevidím jediný racionálny dôvod, aby manželia spolu ostávali naďalej. Každý má právo žiť podľa možnosti šťastný a spokojný život a nikto ho z titulu akejsi imaginárnej morálnej prevahy nemôže prinútiť, aby sa naďalej zbytočne trápil v bezvýchodiskovej situácii, akú predstavuje aj závažne narušené manželstvo. Každý je sám najväčší odborník na vlastný život. Iní ľudia mu môžu prezentovať svoj uhol pohľadu, no aby bol pod hrozbou vylúčenia z aktívneho participovania na katolíckej viere, to je priveľké sústo.
Nie som odborníčka na cirkevné právo a neuzurpujem si moc vynášať nad cirkvou súdy, ani paušalizovať. Tak ako ľudia, aj cirkev má v sebe oba póly - zlo aj dobro, klady aj zápory. Ak je však ústrednou ideou katolíckeho náboženstva miluj blížneho svojho ako seba samého, prečo cirkev nedokáže "milovať" rozvedených ľudí alebo homosexuálne páry? /Pod "milovať" rozumiem akceptovať alebo prijať./ Síce ojedinelé výnimky v cirkevnej obci existujú a nájdu sa osvietení, "liberálnejšie" zmýšľajúci duchovní (slovo liberálnejšie tu používam v pozitívnom zmysle slova vo význame pokrokovo, novátorsky), pre ktorých ľudskosť nepredstavuje len pokryteckú frázu a pózu, ale menej sa pridŕžajú náboženských dogiem, sú otvorenejší k ľuďom ako takým a k ich povahe a akceptujú rozdielnosť životných osudov, no je ich, žiaľ, žalostne málo.
Nemala by cirkev skôr predstavovať akési útočisko, bezpečné miesto, kde človeka nebudú hodnotiť optikou predsudkov a prijmú ho takého, aký je, či už je rozvedený, alebo napríklad žije v homosexuálnom zväzku? Nie som beznádejný idealista a nemyslím si, že cirkev niekedy môže byť dokonalá. Verím však, že zmena k lepšiemu je možná. Som vďačná za každého jedného duchovného, ktorý sa usiluje nesplynúť s davom priemerných konformných kazateľov, ktorí sledujú skôr svoje ambície, ako by ich reálne trápilo blaho veriacich. Vývin nie je možné zastaviť a spoločnosť napreduje míľovými krokmi. Prečo je teda väčšinová katolícka cirkev v mnohých ohľadoch taká spiatočnícka a zakonzervovala sa v dobách dávno minulých? Nikde nie je napísané, že musí odsúhlasiť a tolerovať každý vrtoch modernej doby, vrátane promiskuity vo vzťahoch či najnovšieho fenoménu polyamórie. Prospelo by jej však, keby sa viac otvorila ľuďom "z mäsa a kostí", prestala vytvárať dojem, že je to bezkrvná a upätá inštitúcia výhradne pre ľudí, ktorí majú svedomie čisté ako ľalia a nikdy nepochybia, a kriticky prehodnotila niektoré dogmy. Potom by možno nemusela bezmocne sledovať ten masový odliv veriacich, ktorého sme v súčasnosti svedkami. Ťažko totiž reálne priláka do svojich radov viac ľudí, ak v nej ostane toľko miesta pre pokrytectvo a povýšenectvo či iné, oveľa závažnejšie neduhy.
Ak chcem niečo zmeniť, zmena v prvom rade musí vychádzať z môjho vnútra. Nemôžem očakávať, že sa zmenia druhí, ani im vnucovať svoje postoje skrytou manipuláciou. Preto ak chce katolícka cirkev aktívne niečo urobiť pre to, aby toľko ľudí neopúšťalo jej rady, mala by sama prejsť reformou v ústrety väčšiemu prijatiu, tolerancii a láskavosti a veľkým oblúkom sa vyhnúť dogmatizmu, nepružnosti, diskriminácii vlastných veriacich, spiatočníctvu či militantným postojom.
