Medzi ľuďmi vraj začína absentovať láska a porozumenie a dominuje arogancia, nezáujem či dokonca otvorené nepriateľstvo. To, že to v mnohých prípadoch tak skutočne je, však neznamená, že láska sa vytratila úplne. Je prítomná v každej etape dejín ľudstva a kto ju hľadá s otvoreným srdcom a mysľou, nemôže ju nenájsť. Láska má veľký potenciál inšpirovať umelcov a aj bežní ľudia sa vďaka nej môžu dočkať veľkého uznania, ak sa neobávajú celkom otvoriť jej pôsobeniu a pokúsia sa vtesnať tento komplexný fenomén do slov. Z témy lásky čerpali mnohí známi spisovatelia vrátane Williama Shakespeara, Victora Huga či Andreja Sládkoviča, ktorý sa preslávil ľúbostnou básňou Marína, a pôsobenie ľúbostných citov sa nezriedka prejavilo aj vo výtvarnom umení alebo architektúre. Čím nás to láska vlastne tak nadchýňa? Je to tým, že nás presahuje? Že sa vďaka nej môžeme stať lepšími ľuďmi? Že sýti naše emocionálne potreby?
Nemyslím si, že existuje univerzálna odpoveď na to, prečo láske prisudzujeme takú moc a prečo sme kvôli nej ochotní robiť kompromisy, obetovať svoje pohodlie či dokonca zapracovať na našich slabých stránkach. Odpovedať si musí každý sám vo svojom vnútri, no viacerí sa pravdepodobne dokážeme stotožniť s názorom nemeckého psychológa Petra Laustera, ktorý hovorí, že láska je životne dôležitá a jej nedostatok znamená chorobu a smrť. S láskou je život plnší, spokojnejší a šťastnejší. Každý, kto bol niekedy zaľúbený, alebo nachádzal potešenie v činnosti, ktorá ho napĺňala po emocionálnej stránke, potvrdí, že láska skutočne dáva krídla (takže v reklame na známy povzbudzujúci nápoj zavádzajú, keď tvrdia, že krídla dáva práve ich výrobok...). Mnohí ľudia sú si vedomí, že lásku k spokojnému a naplnenému životu potrebujú, no na ceste za šťastím po boku milovanej osoby sa často dopúšťajú chýb. Láska dokáže byť veľmi komplikovaná, nevyspitateľná a zraňujúca a ak sme ňou omámení, môžeme ľahko stratiť zo zreteľa ten správny smer. Nie nadarmo často počúvame o úskaliach lásky či nástrahách lásky.
Na lásku nám nikto nedá manuál, lebo žiadny ani neexistuje. Dieťaťu lásku odovzdávajú rodičia, no keďže rodičia nie su vševediaci a jednoducho nemôžu poznať spôsob, ako konkrétne naplniť potrebu lásky svojho dieťaťa a môžu sa jedine nechať viesť intuíciou, mnohé deti cítia, že nie sú milované tak, ako by potrebovali. Rodičia sa môžu snažiť a odovzdávať dieťaťu zo seba to najlepšie, no napríklad o jeho neverbalizovaných túžbach či obavách vedieť nemôžu. Také dieťa má však ešte stále lepšiu východiskovú pozíciu do ľúbostného vzťahu ako dieťa, ktorého príchod rodičia neočakávali s láskou a nenarodilo sa plánovane ako akt vedomého a zodpovedného rozhodnutia dvoch dospelých ľudí. Človek, ktorý sa v detstve nedočkal láskyplného prijatia od oboch rodičov, asi ťažko nadobudne kľúčové pozitívne skúsenosti s láskou a v dospelosti s veľkou pravdepodobnosťou nebude vedieť, ako učiniť svojho partnera skutočne šťastným, prípadne si podvedome bude vyberať partnerov, ktorí nedokážu urobiť šťastným jeho.
Umeniu milovať sa človek učí počas celého života a nie je možné to urýchliť, ani žiadne štádium preskočiť. Aj keby sme to chceli desaťtisíckrát poprieť, vždy na to narazíme opäť - najdôležitejším prvým krokom na ceste lásky je dospieť k sebaakceptácii, kedy si uvedomíme svoje silné aj slabé stránky a dokážeme sa zmieriť s tým, že sme, akí sme. Ak v tomto zmysle nedokážeme "milovať" seba, ako môžeme milovať niekoho iného? Mnohí ľudia túto skutočnosť podceňujú, prípadne si myslia, že medzery v ich sebaláske zaplní partner tým, že ich bude nekriticky zbožňovať, rozhodovať za nich a preberie na seba všetku zodpovednosť. Lenže toto nie je zdravý scenár ľúbostného vzťahu a od skutočnej lásky to má tak ďaleko ako väčšina našich vládnych papalášov od bezúhonných altruistických služobníkov "obyčajných ľudí".
Láska je súčasťou nášho života od úplného počiatku našej existencie (ak sme teda "dielom" dvoch milujúcich ľudí a nie výsledkom nešťastnej náhody), no ani to nám nezaručí, že v jednom z počiatočných štádií lásky neurobíme chybné rozhodnutie, prípadne neskončíme zaseknutí v toxickom vzťahu. Toxické vzťahy vznikajú, keď ľudia nevedia, čo je láska, a nedokážu ju odlíšiť od toho, čo láska nie je - od túžby niekoho ovládať či zmocniť sa jeho/jej tela. Láska nie je, ani keď si cez partnera liečime rôzne boľačky z detstva a miesto rovnocenného vzťahu muž-žena vytvárame vzťah rodič-dieťa, kde partner v úlohe rodiča rozhoduje o všetkých zásadných veciach sám a zabezpečuje fungovanie domácnosti, kým partner v úlohe dieťaťa len pasívne príjma. Ak na to partner-rodič poukáže, partner-dieťa ho obviní, že mu prikazuje čo má robiť a riadi mu život. S láskou takisto nemá nič spoločné očakávanie, že sa partner zmení podľa našich predstáv. Toto je častá slepá ulička v našom myslení, lebo klameme seba samých. Človek sa mení z vlastnej iniciatívy, a nie kvôli tomu, že ho o to žiada jeho proťajšok. Sebaklam vo všeobecnosti dokáže lásku premeniť na nočnú moru. Deje sa to vtedy, keď napríklad nedokážeme zvládať samotu a chceme vzťah za každú cenu, prípadne keď si myslíme, že niekoho ľúbime, no v skutočnosti sme zaľúbení do našej predstavy o tom človeku a nie do skutočného človeka z mäsa a kostí. V taktom prípade často tvrdo narážame na kameň nesplnených očakávaní, keď sa dozvedáme, že realita je na míle vzdialená našim predstavám.
Uviedla som len niekoľko komplikácií, ktoré môžu v láske nastať, a keď si človek uvedomí, k akým rôznym ďalším absurdno-boľavým scenárom môže dôjsť, možno si pomyslí, že je lepšie sa ani nepokúšať o lásku. Osobne si však myslím, že láske treba dať viacero šancí, a ak sa dokážeme poučiť z vlastných chýb, ktorých sme sa dopustili, a neopakovať ich, jednoducho raz nájdeme toho pravého/tú pravú. Vtedy si uvedomíme, že tie peripetie, ktorými sme si možno prešli, mali zmysel, lebo nás doviedli k človeku, ktorého sme hľadali celý život. A s takým partnerom/partnerkou zistíme, že vďaka láske človek získa oveľa viac, ako stratí, a že nájsť východ z labyrintu lásky nie je vôbec také zložité, ako sa nám zdalo na začiatku.
