(Ne)máme dno?

(Ne)máme dno?
Písmo: A- | A+

Ešte nikdy v histórii ľudstvo nedosiahlo taký level drancovania a ničenia. Plytváme prírodnými zdrojmi, znečisťujeme ovzdušie systémom po nás potopa. Podobne neúctivo sa mnohí správame aj vo vzťahu k sebe samému. Nemáme dno?!

O tom, kam až v dôsledku našej apatie zašla klimatická zmena, sa už popísali dlhé traktáty. Médiá nám denne servírujú senzácie o tom, že sa topí tisícročia zamrznutý permafrost, drasticky stenčujú zásoby vody v ľadovcoch a vyčíňajú požiare, tornáda a záplavy, aké nemajú v histórii ľudstva obdobu. Na to, aby sme zistili, že "sme v perdeli, pane hrábě", ako zvykla poznamenať jedna z postáv kultového filmu Adéla ještě nevečeřela, keď hrozil poriadny malér, už ani nemusíme sledovať dianie vo svete. Informácie o neodvratnej environmentálnej katastrofe si nás nádju, aj keby sme utiekli do kazaškej tundry, alebo sa katapultovali na Mesiac či inú planétu Slnečnej sústavy, kde ani nevedia, čo je to internet. O tom, že všetko aktuálne speje k zániku, vykrikujeme niektorí už aj zo sna.

Človek bol od nepämati lovcom a zberačom, ale v tom štádiu vývinu ešte prechovával k prírode úctu a nažíval s ňou v harmónii. Dalo by sa to pripodobniť k bilbickému príbehu o živote Adama a Evy v rajskej záhrade. Mierumilovne si spolu nažívali a mali všetko, čo im srdce ráčilo okrem ovocia zo stromu poznania, ktoré im nebolo dovolené jesť. Prišiel had a naviedol Evu, aby zakázané ovocie ochutnala. Eva podľahne a ponúkne aj Adamovi, lebo jej zachutí. Keď sa zistí, že porušili jediný zákaz, sú ihneď vyhnaní z raja. My sme tých neverbalizovaných zákazov prírody porušili hneď niekoľko a z lovcov-zberačov sa stali drancovači. Prebudili sa v nás dobyvateľské chúťky podmaniť si územia, ktoré nám predtým nepatrili a chceli sme naplniť svoje ašpirácie expandovať a rozšíriť zónu svojho vplyvu. Pôvodné obyvateľsvo sa nechcelo vzdať bez boja, a tak vzbĺkli vojnové konflikty a všakovaké trenice, ktoré zanechali také množstvo mŕtvych na oboch znepriatelených stranách, že to snáď ani nie je možné matematicky vyjadriť. Je logické, že to na psychike ľudstva zanechalo takú traumu, že to s nami začalo ísť prudko z kopca. Tí, ktorí si nahanobili majetok, hamižne túžili po ďalšom, a tí, ktorí veľa stratili, sa prepadli do ešte väčších s*ačiek. Život sa celkom vychýlil zo svojej osi. Akoby všetko to drancovanie otvorilo bezodnú priepasť. Tá priepasť ostala v nás a pýta si svoje krvavé obete ako také kruté panovačné pohanské božstvo. A my? Sme z toho pomýlení a vnútornú prázdnotu si zamieňame napríklad aj za fyziologický hlad.

Nedávno som napísala blog o tom, že nám vládnu extrémy a počet morbídne obéznych ľudí dramaticky stúpa. Keď som v MHD uvidela ženu na fotografii k tomuto príspevku (bola taká objemná, že sa mi takmer nezmestila do záberu a fotografiu som musela dať na ležato miesto rovno), márne som premýšľala, kam poblúdila zo zlatej strednej cesty zdravia. Bolo mi jej nesmierne ľúto, lebo som videla, že v jej tvári sa zračí hanba a úzkosť. Sedela na sedadle a svojou konštitúciou zaberala jeden a pol miesta. Hútala som o tom, aké trápenie ju primälo takto sa zohyzdiť. Možno si niekto povie, že je to každého osobná vec, ako vyzerá a že jej vzhľad bol výsledkom choroby. To je však zľahčovanie problému, ktorému aktuálne čelíme. Veď predsa ak má niekto ochorenie, v dôsledku ktorého priberá, určite sa na neho "nenalepí" sto kíl iba tak, samo od seba. Ak by dbal na zdravé stravovanie a pravidelný pohyb, ktorý mu nespôsobuje zdravotné komplikácie, váhový prírastok by určite zminimalizoval nanajvýš na pár kíl. Tak ako všetko, aj zdravý vzhľad je otázkou priorít a ak sa chcem cítiť dobre a mať primeranú váhu, musím položiť na pomyselnú misku váh svoju pohodlnosť a istý level sebazáporu.

Bolo by jednoduché povedať si - mňa sa to netýka - ale je to len zbavovanie sa zodpovednosti. Môžeme sa totiž tiež poľahky ocitnúť na mieste tej nešťastnej ženy z MHD, ak si nedáme pozor. Je načase zastaviť sa na ceste drancovania prírody a našich tiel a položiť si otázku, kde máme dno. Bezodné plienenie prírody, zbytočné vojnové konflikty kvôli prestíži a nadvláde a prejedanie tvoria smrteľný koktail, ktorý nám ukrajuje z už aj tak krátkeho života tu na tejto Zemi. Tak ho nepime a hľadajme radšej zdravšie spôsoby fungovania.

Skryť Zatvoriť reklamu