Heuréka nastala aj v dnešný deň a mne sa rozjasnilo, že chcem písať o neistote. Neistota je pohlcujúca prázdnota, je ako čierna diera.
V živote sa mi v poslednom čase dejú veci, ktoré ma neistotou napĺňajú až po okraj. Som ňou taká presýtená, že to až vyvoláva pocit prázdnoty. Možno si to trochu protirečí, no je to tak.
Mám tri zdroje neistoty. Prvý zdroj je môj problematický vzťah so sestrou. V detstve sme si boli veľmi blízke. Trávili sme spolu veľa času, hrali sa a neskôr riešili problémy okolo prvých lások. Boli sme jedna pre druhú oporou. Potom prišiel zlom. Počas celého detstva som bola utopená vo svojich psychických problémoch až do takej miery, že by sa to dalo nazvať určitým druhom egoizmu. Bola som tým pohltená a paralyzovaná. Rodičia, zvlášť mama, mi preto venovali pozornosť. V puberte sa to opakovalo. Potýkala som sa s poruchou príjmu potravy. Moja sestra niekde prišla k poznaniu, že si za to, že som bola "chorá" môžem sama a že som si vlastne uzurpovala pozornosť rodičov, kým ona bola prehliadaná. Faktom je, že nič z toho, čo sa dialo, nebolo mojím zámerom. Nikdy som nekalkulovala, a už vôbec by ma nenapadlo si tým vynucovať pozornosť. Druhá vec je, že to mohlo byť nevedomé. To už však nie je vôľou ovplyvniteľné, a teda na mne nespočíva bremeno viny. Sestra však neochvejne verí svojmu poznatku o mojej vine a úplne ma prehliada. Je to istý druh šikany. Žijeme pod jednou strechou, no tvári sa, že som vzduch. Dosť ostentatívne mi tým myslím dáva najavo svoje pocity hostility voči mne. Neprehovoríme spolu, ignorujeme sa. Sú to celé mesiace. Pre mňa sa to stalo veľkým zdrojom frustrácie. A neistoty. Neistoty z toho, čo s nami bude. Či to aj naďalej bude také zlé ako teraz alebo či sa niečo stane a zmení sa to aspoň na vzájomnú toleranciu. Pokusy o zmierenie som učinila. Bezvýsledne.
Môj druhý zdroj neistoty je zdravotný stav mojej mamy. Keď som bola malá, mama sa liečila na onkologické ochorenie. Teraz sa pri preventívnom mamografickom vyšetrení pravdepodobne niečo našlo. Ešte to potvrdí alebo vyvráti vyšetrenie, ktoré má absolvovať. S mamou ma spája srdečný vzťah. Čokoľvek, čo ohrozuje ju, ohrozuje aj mňa. Len jeden človek mi bol rovnako blízky ako moja mama a toho už v mojom živote žiaľ niet. Neviem (a nechcem) si predstaviť, že by mama vážne ochorela alebo nebodaj bola v priamom ohrození života! Áno, viem. Každý raz odíde. To je zákon života. Emócie sa však zákonmi neriadia a neriadia sa ani ráciom. V rovine emócií blízki ľudia žijú navždy, nemajú choroby a sú vždy nablízku, keď je vám ťažko. Považujem sa za racionálne a prakticky zmýšľajúceho človeka. V niektorých otázkach to však žiaľ úplne neplatí.
Dostávam sa k tretiemu zdroju neistoty, a to je moja budúcnosť. Ženám po tridsiatke prudko klesá pravdepodobnosť, že si nájdu vhodného partnera. A deje sa to tým viac, čím viac ho podvedome hľadajú. Prešla som si nemálo vzťahov a zisťujem, že moje správanie bolo dosť nezrelé. Teraz sú moje kritériá výberu partnera úplne odlišné, ako boli. Hľadám stabilitu, spoločné hodnoty a záujmy, serióznosť, vernosť, vzájomnú pomoc v náročných životných situáciách a podporu. Kedysi mi záležalo na vzhľade. Nehovorím, že mi na ňom úplne prestalo záležať, no akosi to stráca dôležitosť. Ďalším veľkým neznámym sú deti. Jedna časť môjho ja by ich chcela, ďalšia vidí tie riziká a nepriateľskosť tohto sveta, tie klimatické zmeny a iné negatívne fenomény, ktoré sa dejú, a pýtam sa, či je vôbec zodpovedné do takéhoto sveta deti priviesť. Takže je to celé jedno veľké neviem. A tak len tápem mám pocit a snažím sa nejak zorientovať v tom chaose, ktorý okolo mňa je. Jediná istota, ktorú mám, je, že ma zhrýza neistota.
