Ondráš Machuľa bol jednoduchý dedinský človek. Vyrastal v chudobných pomeroch a vychovávala ho jeho teta. Osudovo sa zaľúbil do najkrajšieho dievčaťa, ktoré v návale roztopaše prisvedčilo na jeho návrh vziať si ju za ženu. K ich svadbe nikdy neprišlo, lebo Ondráš plný falošných nádejí na svoje budúce šťastie po boku krásnej devy tragicky zahynul pri požiari. Nikdy ani len nepomyslel na to, že pravdepodobnosť, že jeho sen sa naplní, je nulová. Jednoduchý chudobný chlapec a krásne dievča ako pár? To je z racionálneho hľadiska vylúčené. Ondráš sa však správal ako kôň, ktorému niekto nasadil klapky na oči. Videl len svoj cieľ a absolútne si neuvedomoval jeho absurdnosť a deštruktívnu silu. Tak ako mnohí z nás, ktorí kráčame životom a v návale túžby byť štastní sa necháme zlákať bludičkami, ktoré nás uvrhnú do psychickej záhuby.
Prežiť život, ktorý je znôškou chybných ilúzií - hotová tragédia, na úrovni duše aj tela. Slepé uličky myslenia dokážu byť neočakávane zradné, ba až vražedné. Stačí zhromaždiť niekoľko chybných úsudkov a katastrofa je na svete. Prežila som si to aj sama, keď som si myslela, že len vychudnutá mám hodnotu a ak sa niekedy dostanem z podváhy, niekto sa mi vysmeje, že som pribrala. Nemohla som byť ďalej od pravdy, no odmietala som pokusy každého, kto sa mi snažil otvoriť oči a "prebudiť ma". Je v tom istá tragickosť a irónia, ako vehementne popierame pravdu, ako sa ju snažíme zahnať do kúta a ako málo pružnosti máme, pokiaľ ide o to pripustiť, že sme sa mýlili. Kopeme si vlastný hrob, minimálne teda našej duševnej pohode, a nútime ľudí, ktorí sa nám snažia pomôcť, čeliť paralyzujúcim pocitom bezmocnosti. Uvedomila som si, že väčšina ľudí má tendenciu správať sa ako ja v minulosti - systematicky odmietajú tvrdenia, ktoré sú v rozpore s ich svetonázorom či s ich smerovaním, ktoré si vytýčili. Nechcú totiž svoje ego vystaviť hrozbe, že sa otrasie v základoch, keď budú musieť svoj život komplexne prehodnotiť. V dlhodobom horizonte si však robia medvediu službu a vyberajú si cestu väčšieho odporu, na ktorej konci budú ešte viac zdrvení, ako keby sa boli zastavili včas a "zatrúbili na ústup".
V bežnom živote by sme praktických príkladov takéhoto správania našli nemálo. Jeden z nich by mohli reprezentovať napríklad ľudia, ktorí sa nezdravo nadchli pre šport a neustále prekračujú svoje možnosti, lebo si myslia, že čím tvrdšie budú makať, tým väčší úspech zožnú. Ak ich niekto skúsenejší konfrontuje s nebezpečenstvom stagnácie, zranenia, dlhodobej únavy, kolapsu či dokonca smrti, ktoré im hrozí, odmietnu sa riadiť jeho radami, alebo ho nezriedka rovno vysmejú. Sú neprebudení ako Ondráš Machuľa, len na rozdiel od neho sa nesnažia získať nedostupnú krásnu ženu ale obdiv od okolia či od seba samých za to, ako sú silní, neohrození, výkonní a tak ďalej. Rovnaká chiméra, len v inom šate. Po ďalšie príbehy neprebudených ľudí by sme nemuseli chodiť ďaleko. Stačí sa len pozornejšie rozhliadnuť okolo seba, mať vyvinutý pozorovací talent a vedieť ľudí odhadnúť. Tak napríklad čo vám evokuje dievča, šestnásťročná žubrienka oblečená do čierneho oblečenia, zmaľovaná, že by ju pomaly ani vlastná mať nespoznala, v ústach má cigaretu a verejne si opakovane odpľúva na zem? Myslíte, že je príťažlivá, dospelá a cool a že sa vďaka takému vzhľadu a správaniu dočká skutočného rešpektu, ktorý hľadá? Nedočká. Aj keď sa jej stragégie už dávno ukázali ako kontraproduktívne, lebo jej nepomohli dosiahnuť cieľ, ktorý si v mysli vytýčila, nie je schopná ich prehodnotiť, a tak sa len utvrdzuje v tom, že konštantne zlyháva. Alebo sa skúste vžiť do role ženy, ktorá žije v područí násilného partnera a dúfa, že jeho eskapády s alkoholom či časté pletky s cudzími ženskými raz ustanú, on sa jedného dňa zmení a prestane ju verbálne a/alebo fyzicky napádať. Takáto žena je neprebudená v tom, že si neuvedomuje svoju spoluzávislosť, neverí, že si zaslúži niečo lepšie a odmieta hľadieť do očí pravde, že jej partner sa nezmení, kým to nebude chcieť on sám, čo ani nemusí nikdy nastať. A tak len ticho trpí a myslí si, že žiť s agresorom a násilníkom je jej osud. A čo tak muž v produktívnom veku, ktorý sa ešte neosamostatnil od rodičov, žije s nimi v jednej domácnosti a miesto toho, aby budoval vzťah s partnerkou, nedokáže sa citovo odpútať od vlastnej matky a nechá ju zásadným spôsobom zasahovať do jeho života? Nie je aj ten tak trochu neprebudený? Citovo nezrelého muža, ktorému chýba autonómia a pre ktorého je práca na sebe cudzia, nebude pravdepodobne nikdy chcieť žiadna racionálne zmýšľajúca partnerka. Čaká ho teda zrejme smutný osud rovnako ako aj ženu, ktorá ustavične míňa peniaze na drahé módne doplnky, kozmetické zákroky a rôzne estetické vylepšenia miesto toho, aby zapracovala na svojej sebaúcte.
A tak sa zamýšľam, prečo sa toľko ľudí v konaní a správaní ponáša na nešťastného Ondráša Machuľu. Prečo si nenasadia okuliare triezvosti, ale naďalej popierajú pravdu? Lebo je to pohodlné? Lebo sa boja vykročiť mimo svoju zónu komfortu? Prečo nevezmú osud do vlastných rúk a nekonajú? Prečo nechcú zmeniť život, ktorý možno už nechcú žiť ani oni sami? Majú mylný pocit, že si zvolili skratku, lebo nebudú musieť podnikať jednotlivé malé kroky, aby sa niečo posunulo k lepšiemu. Tieto skratky ich však, skôr alebo neskôr, aj tak uvrhnú do toho, čomu sa s takou vehemenciou snažili uniknúť - do existenčného vákua, pocitu osamelosti a pochybností o sebe.
