Od odoslania môjho podnetu petržalskej samospráve už uplynul týždeň. Žiaľ, v kauze kričiaca suseda nenastal žiadny posun, a kompetentní sa stále tvária, akoby k nim moja výzva ani nedorazila. Asi ju zhltla čierna diera internetu (moju výzvu, nie susedu)... Alebo sa zasekla a v rámci jednej budovy si ju ani po týždni nevedia odkomunikovať medzi jednotlivými oddeleniami. Lebo preposlať mail je strašne náročné a prináša to nezvládnuteľné komplikácie. Asi také obrovské ako, nedajbože, sformulovať stručnú odpoveď v zmysle žiaľ, máme zviazané ruky, nevieme vám pomôcť, aj keby sme chceli.
Včera v noci po jednej hodine suseda opäť vykrikovala o hajzľoch a sviniach. Dnes krátko po piatej sa situácia zopakovala. Vytrhnutá zo spánku už druhý deň po sebe som si pretierala oči a hútala, či už nastal súdny deň, alebo sa niekde deje nejaká do neba volajúca neprávosť. Plašila som sa zbytočne - dial sa typický petržalský repertoár vulgarizmov, pričom nočné sídlisko tu poslúžilo ako fantastický megafón. Toto rozrušenie z hluku celkom zaplašilo môj spánok, a tak som premýšľala, či mám zavolať políciu. Kým by však tá prišla, už by bolo po kriku a ešte by som možno ja dostala vynadané, že ich obťažujem zbytočne. A ak by aj dorazili včas, nemohli by urobiť nič iné, ako to, čo už učinili niekoľkokrát v minulosti. V konečnom dôsledku by sa vôbec nič nezmenilo.
"Ak môj podnet ostáva bez odozvy", povedala som si, "zmapujem situáciu svojpomocne." Zadala som do vyhľadávača "ako riešiť susedské vzťahy" a vyskočilo niekoľko odkazov. Na webstránke jednej advokátskej kancelárie v tejto súvislosti citovali právny predpis 372/1990 Zb Zákona o priestupkoch, a tak som si ho vyhľadala v celom znení.
Topiaci sa aj slamky chytá, ako sa vraví, a tak som do poslednej chvíle dúfala, že v tomto zákone nájdem nejaké záchranné koleso. Lenže som ho nenašla. Ba čo viac, miesto kolesa, ktoré by ma udržalo na hladine, som našla stotonové závažie. To ma stiahlo do temných hlbín zúfalstva. Hneď vysvetlím prečo.
V právnom predpise 372/1990 Zb. Zákona o priestupkoch, ktorého vybrané paragrafy citujem z webstránky právneho a informačného portálu slov-lex, sa uvádza:
§ 1 Orgány štátnej správy Slovenskej republiky a obce vedú občanov k tomu, aby dodržiavali zákony a ostatné právne predpisy a rešpektovali práva spoluobčanov; dbajú najmä o to, aby občania ... nenarúšali verejný poriadok a občianske spolunažívanie.
§5 Za priestupok nie je zodpovedný ten, kto pre duševnú poruchu v čase jeho spáchania nemohol rozpoznať, že ide o porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom, alebo nemohol ovládať svoje konanie.
§ 47 Priestupku sa dopustí ten, kto poruší nočný kľud, alebo vzbudí verejné pohoršenie.
Čo z tohto celého vyplýva? Z môjho laického pohľadu je to zlá správa pre všetkých, ktorí dúfali, že nebude potrebné čakať, kým sa situácia nevyrieši sama. Narúšať občianske spolunažívanie, rušiť nočný odpočinok a budiť pohoršenie, čoho sa suseda s určitosťou dopúšťa, je v rozpore so zákonom, to je pravda. V tejto konkrétnej situácii však zodpovednosť pravdepodobne nemožno vyvodiť. Prečo? Lebo kričiaca suseda je údajne psychicky chorá a má na svoju diagnózu papier.
Na druhej strane, ako s určitosťou dokázať, že nemohla ovládať svoje konanie, ak sa situácia deje opakovane? Kto stanoví, že zakaždým koná v nevedomosti? A kto preskúma, kde je pravda a obháji záujmy občanov-rukojemníkov? Odpoveď už tuší každý - samozrejme nikto. Áno, jej duševný stav by určite mal byť poľahčujúcou okolnosťou, no je to ospravedlnenie, aby sa v tejto situácii vôbec nekonalo a aby na to doplácali ľudia, ktorí so susedským konfliktom nemajú vôbec nič spoločné? To neexistujú žiadni školení ľudia, niečo ako mediátori susedských sporov, ktorí by v takýchto vypätých situáciách vedeli odborne zasiahnuť a manažovať konflikt do jeho vyriešenia? Zjavne nie, čo je podľa mňa obrovská chyba, pretože situácie pripomínajúce túto určite nie sú ojedinelé.
Zarážajúce však pre mňa osobne nie je len to, že samospráva problém ignoruje a pravdepodobne iba čaká, že zmizne (čo treba interpretovať tak, že sa ľudia prestanú domáhať svojich práv). Za šokujúce pokladám aj to, že sa ho ani nepokúša riešiť, ani sa neobťažuje komunikovať. Asi sa tu opäť uplatňuje nerovnaký meter. Veď keby si bežný občan dovolil nekomunikovať s autoritami, hneď by sa ponáhľali s udeľovaním sankcií. Keď sa situácia obráti, buď vôbec nereagujú, alebo ak náhodou aj, tak len dávajú vágne prísľuby. Ak má niekto z vás, čitateľov, inú skúsenosť ako ja, budem rada, ak sa o ňu podelíte pod mojím príspevkom. Chcem totiž stále veriť, že môj názor, že občania sú zaujímaví len tesne pred voľbami a inokedy sú im úplne šuma fuk, nie je celkom správny.
A tak obyvateľom asi neostáva nič iné, len sa obrniť hrošou kožou. Alebo si opatriť nejaký mega premakaný tlmič na okná. Pochybujem síce, že niečo také existuje, no zúfalá situácia vyžaduje zúfalé úvahy. Tí, ktorí sú najviac citliví na rušivé podnety a spia ľahkým spánkom, nemajú žiadnu inú možnosť, len kúpiť si štuple do uší. Prípadne ešte skúsiť, či v týchto pekelných horúčavách dokážu spať s hlavou pod vankúšom, pričom im pri uchu bude znieť susedino rapové performance /rapové vystúpenie/, ktoré s prehľadom strčí do vačku Eminema aj s 50 Centom.
Zdroj hlavného obrázka: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Bratislava-_Petr%C5%BEalka_-_52031036553.jpg
