Prázdnota, pochybnosti a panika stoja pri zrode ľudskej existencie. Zažívame ich už vo vývinovom štádiu novorodenca, kedy ich ohlasujeme hlasným srdcervúcim plačom. Ako môže dieťa, ktoré ešte nenadobudlo vedomie seba, pociťovať ich prítomnosť? Myslím si, že sa rodíme s darom intuície, a teda vieme určité veci vycítiť. Neskôr počas života môžeme pozabudnúť, aké je dôležité neprestať načúvať našim tušeniam. Dieťa to však dokáže, a preto nevedome používa ten najmocnejší nástroj, ktorý mu zaisťuje prežitie a pozornosť rodičov, najmä matky - plač. Plačom sú prázdnota, pochybnosti a panika vždy zahnané do úzadia, aj keď iba na chvíľu. Nežná materská silueta sa skloní nad tváričkou zohavenou plačlivou grimasou. Utíši hlad, pofúka bôľ, uteší nás a tým sa prádznota, pochybnosti a panika vzdialia, aj keď stále stoja obďaleč.
My, ktorí sme zvlášť vnímaví, si ich môžeme predstavovať ako troch temných jazdcov. Majú kone čierne ako uhoľ. Bok po boku cválajú krajinou, nechávajúc za sebou záplavu sĺz, silné búrky plačlivých vzdychov, hurikán stiesňujúcej úzkosti a ťažký opar smútku. Sú odetí v purpurovo-čiernej zbroji, vo farbách nebezpečenstva a smrti. Maria nám racionálny úsudok a pustošia stelesnením najhoršej nočnej mory, kdekoľvek sa objavia. Uháňajú ako víchor, nepremožiteľní vo svojej podlej úskočnosti. Sú ako rakovina, ktorá z mohutného zdravého stromu postupne neľútostne vysaje životodarnú silu. Prečo nás ich ostré meče zasiahnu zakaždým na tom najcitlivejšom mieste? Uštedria nám paralyzujúci úder, keď to čakáme najmenej. Myslíme si, že nás sa títo traja temní jazdci netýkajú, lebo veď my "sme za vodou", máme hmotné statky a prestíž. Oni si však nevyberajú a najradšej ničia medzi ľuďmi, ktorých vnútro pripomína obraz chatrného vyschnutého stromu kníšuceho sa vo vetre. Aj keby sme boli akokoľvek bohatí a žili život, ktorý nás nenapĺňa, akiste by patrili medzi našich známych, ktorých by sme najradšej zapreli. Čím viac ich však popierame, tým viac narastá ich moc. Cítime sa prázdni a nevieme prečo. Z prázdnoty vedie k pochybnostiam už len kratučká cesta a pochybnosti nezriedka ústia k panike.
Myslím si, že pandémia COVID-19 má také následky vo všetkých oblastiach života, lebo vznikla ako reakcia na epidémiu prázdnoty. Doba je rýchla, uspokojenie na dosah ruky, netrpíme nedostatkom a predsa sa z našich tvárí vytráca oduševnelý výraz a z našich sŕdc entuziazmus a optimizmus. Otupelí hľadíme do obrazovky telefónu, scrollujeme Facebooky alebo iné komunikačné kanály a zabúdame interagovať inak ako sprostredkovane. Niet sa čo čudovať, že nemáme vytvorené adaptačné mechanizmy na zvládanie náročných životných situácií, keď doslova spíme na vavrínoch digitálnej éry a sme natoľko vtiahnutí do diania v oblasti masmédií, že nám skutočný život uteká. Zrazu príde strašidelná choroba a my spanikárime. COVID-19 prepukol aj preto, aby nás vtiahol späť do života, preč od obrazoviek telefónov a počítačov. Aby sme sa naučili byť opäť ľuďmi a rozpamätali sa na svoj údel pomáhať si navzájom. Áno, priniesol izoláciu, no zároveň nám začali byť vzácne veci, ktoré sme predtým pokladali za samozrejmosť, a vznikali iniciatívy na pomoc tým najviac zraniteľným. Zrazu sme boli schopní zatlačiť do úzadia vlastné pochybnosti a paniku a ešte byť aj užitoční. Skutočne sa potvrdzuje stará okrídlená veta "čo ťa nezabije, to ťa posilní". Len tam, kde nastane kríza, otvára sa priestor pre rast.
Prázdnota, pochybnosti a panika sú nevyspytateľné ako pandémia COVID-19, ale dokážu byť oveľa zákernejšie. Vakcínu proti nim - pozitívne zmýšľanie, pevné vzťahy a empatiu - si musíme vyvinúť svojpomocne. Opatrenia účinné proti koronavírusu na prázdnotu, pochybnosti ani paniku neúčinkujú. Rúškam či respirátorom na našich tvárach sa nehanebne vysmievajú. Umývame si ruky a vehementne sa mydlíme, plytváme dezinfekciou, dodržiavame odstup od ľudí. Je to zbytočné, lebo sa sa nimi nenakazíme blízkym kontaktom. Ten predstavuje skôr prevenciu proti nim ako ich príčinu. Sú mocné, lebo oplývajú nadprirodzenými schopnosťami. Predstavujem si ich ako tri sudičky, ktoré sa síce delia o jediné oko, no majú dar intuície a predvídavosti. Občas navštívia každého, no sú trvalými hosťami len u tých s chatrným psychičnom a/alebo fyzičnom. Nie je to náhoda. Z tých najľahšie vycicajú aj posledné zvyšky životodarnej miazgy radostného žitia.
Život máme len jeden a prežiť ho mŕtvy je cesta k horror mortis. Preto sa "naočkujme" zdravým životným štýlom, hľadajme príležitosť pomôcť druhým, urobme psychiku naším najvýkonnejším svalom a budujme uspokojivé vzťahy, v ktorých môžeme dávať aj dostávať. Tak sa staneme neveľmi príťažlivými cieľovými stanicami nielen prázdnoty, pochybností a paniky, ale aj akéhokoľvek iného neduhu vrátane koronavírusu.
