Žijem blízko Račka už vyše tridsať rokov a som teda človek, ktorý vie vypovedať o jeho premenách priam z prvej ruky. Na Račku som do slova a do písmena vyrastala. Rodičia ma tam kočíkovali, kým som bola ešte len bezmocný detský uzlíček, plne závislý od ich opatery. Neskôr ma tam vodili, aby som sa mohla do vôle vyblázniť a vyhrať. Z obdobia útleho detstva mám hmlistú spomienku na časy, kedy sa o Račko starali dvaja ľudia, žena a muž, ktorí dozerali na to, aby sa park neničil a zeleň prekvitala. Tie časy, kedy mal park svojich správcov, žiaľ, už dávno minuli a keď títo dvaja odišli, celkom zdivel. V súčasnosti ho už viac nepoznávam.
Keby ľudia vedeli, akú významnú úlohu park na Račianskom mýte zastával v minulosti, možno by k nemu pristupovali s oveľa väčšou úctou. Wikipédia uvádza, že súčasný park a priľahlý dopravný uzol mali diametrálne odlišnú funkciu a podobu ako dnes. Nachádzali sa tu polia a vinohrady. V 18. storočí bol v lokalite parku založený cintorín. Už vtedy toto územie akiste považovali za významné, keď sa mu dostalo takej cti, že slúžilo ako pohrebisko. Tento účel však neplnilo dlho. Hroby exhumovali a pozostatky premiestnili na Slávičie údolie, keď sa Račianske mýto malo stať vysoko frekvetnovaným dopravným uzlom. Následne nadobudlo podobu križovatky dôležitých bratislavských tepien Šancová, Mýtna, Radlinského, Legionárska a Račianska, kde pulzuje čulý, nielen dopravný, ruch. V súčasnosti Račko predstavuje vzácnu oázu zelene, ticha a pokoja až na niekoľko veľmi dôležitých detailov.
Ako som už uviedla, park postupne zdivel, lebo "nemal pána". Akákoľvek snaha o jeho revitalizáciu končila neúspechom, keď zakaždým stroskotala na nevysporiadaných vlastníckych vzťahoch, keďže časť územia patrí cirvi a časť magistrátu. Možno aj preto, že park prestali udržiavať, stal sa skutočným semeniskom podivínstva v lokalite Račianske mýto. Za bieleho dňa sa z neho stáva panoptikum v tom najexpresívnejšom slova zmysle. Ak zvyknete prechádzať popri soche Hirošima z dielne Tibora Bártfaya každý deň aj niekoľkokrát tak ako ja, nemohli ste si nevšimnúť tú plejádu bizarných ľudských trosiek, ktoré sa tam v hojnom počte zhromažďujú na lavičkách. Aj človek so závažným zrakovým alebo iným znevýhodnením, ktorý by tadiaľ prechádzal, by musel okamžite zistiť, že sa nachádza v spoločnosti neprispôsobivých osôb. Tieto existencie totiž bez zábran defekujú a močia v miestach, kde prespávajú, jedia a dokonca aj realizujú intímny styk! Áno, dobre čítate! Oni reálne sexujú za bieleho dňa, a to priamo pred očami náhodných okoloidúcich. Sama som bola svedkyňou nechutnej epizódy, keď som v poobedňajších hodinách a pri peknom počasí s dobrou viditeľnosťou precházdala okolo lavičiek, ktoré tieto ľudské trosky pravidelne okupujú. Scéna, čo sa mi naskytla, by sa výborne hodila do diela prívržencov dekadentného smeru v literatúre, ktorí sa nadchýňali pre hnus, smrť a rozklad. Ďalej odporúčam pokračovať v čítaní len tým z vás, ktorí máte skutočne silné žalúdky. Ostatní, prosím, ďalej nečítajte, lebo hrozí, že utrpíte psychickú ujmu, alebo si pozvraciate obrazovku či klávesnicu notebooku alebo počítača...
Na lavičke sedel muž, ktorý bol oblečený s tým, že mal odhalené intímne partie, ktoré som však našťastie nevidela "v plnej kráse". Výhľad dával tušiť, aj bez sexuologického vzdelania, že mal momentálne stoporený pohlavný úd, lebo nad ním sa týčila žena, tiež bezdomovkyňa, ktorá s ním súložila, a teda mala jeho pohlavný úd vložený vo svojich intímnych partiách. Keď som to uvidela, bola som zhrozená, šokovaná a napínalo ma na vracanie. Považujem sa za relatívne tolerantného a liberálne zmýšľajúceho človeka, no toto bolo príliš aj na mňa. To, čo som videla, predstavovalo dokonalé stelesnenie úpadku po všetkých stránkach, a to hlavne po tej mravnej a morálnej.
Aký odkaz táto scéna asi tak mohla zanechať deťom, cudzincom či slušným ľuďom, ktorým nie sú cudzie základné mravné zásady?! Takýto pohľad je jednoducho ponižujúci pre kohokoľvek, kto prechádza okolo a nie je súčasťou toho kruto desivého panoptika. Išlo síce "len" o jednorazovú epizódu, no príslušníci panoptika na Račianskom mýte sa v podnapitom stave, smradľaví, leniví, apatickí a nezriedka verbálne agresívni povaľujú na lavičkách pri soche Hirošima denne. Stratia sa len keď prší. Inak tam robia neporiadok a správajú sa priam násilnícky. Ak sa aj objavia policajti a prejdú sa po okolí, prepytujem, v aute (!), na krátky čas sa títo bezprízorní povaľači rozpŕchnu, no o chvíľu sú späť na "svojich stanovištiach". Niekedy sa ani neobťažujú zdvihnúť svoje nevábne vyzerajúce dokaličené odhalené telá z lavičiek. Kedykoľvek okolo nich prechádzam, cítim sa byť diskriminovaná a zalieva ma zlosť a beznádej. Nikomu neupieram základné ľudské práva, no absolútne sa nedokážem stotožniť s tým, že sú títo ľudia len tak bezprízorne ponechaní svojim chtíčom, ničia a doslova zoškareďujú svoje okolie a nikto voči nim nedokáže vyvodiť zodpovednosť. V Bratislave existuje množstvo príležitostí, kam sa môžu ľudia bez domova obrátiť, ak potrebujú pomoc. Pre tieto existencie sa však povaľačstvo stalo životným štýlom a nemajú ani najmenšiu ambíciu alebo snahu to zmeniť. A to je skutočná diskriminácia, ak sa usilujete žiť zodpovedne, majúc na zreteli vašu vlastnú ľudskú dôstojnosť a ohľaduplnosť voči prírode, a nejakí ľudia prídu a bez následkov vás pohoršujú, ohrozujú, ničia zeleň zasmraďovaním a odhadzovaním odpadkov. Dokedy ešte budeme čakať so založenými rukami?! V okolí sa nachádzajú 3, slovom TRI, materské škôlky, chodia sa tam prechádzať mamičky s deťmi a hrať deti z tábora Cevarm. Čakáme, kým naše deti nájdeme zašpinené od výkalov bezdomovcov, ako si práve strkajú smradľavú bacilovú ruku do úst?! Je mi z toho na zvracanie! Vám nie? Nepotrvá dlho a Račko sa stane skutočným semeniskom kriminality, mravného úpadku a chorôb, kadiaľ sa budeme báť prejsť aj za bieleho dňa! Konajme teda hneď a zatlačme na zodpovedných na pozíciách výkonu moci, aby aktívne začali tento akútny problém riešiť! Je najvyšší čas, tak už nečakajme!
