Partnerstvo, manželstvo aj rodičovstvo dajú zabrať. Brutálne. Predstavujú súčasť ľudskej prirodzenosti a v istej podobe sú zakódované v génoch každého jedného človeka už od dôb praveku. Niektorí ľudia povolanie uzavrieť manželský zväzok či mať rodinu pociťujú veľmi silno, kým iní sa pri predstave, že by mali obetovať veľkú časť svojej slobody, pohodlia, ambícií, kariéry či štíhlej figúry, strasú hrôzou. U mnohých veľmi mladých ľudí prevláda práve druhý postoj, no nemusí to tak zostať. Časom viacerí začnú hľadať istotu a stabilitu v podobe rodinného zázemia, lebo si napríklad uvedomia, že mladí nebudú večne. Nikde síce nie je garantované, že odrastené dieťa sa o svojho starnúceho rodiča postará, no aspoň vzrastie pravdepodobnosť, že človek nebude svoje posledné dni na tomto svete tráviť celkom sám v mrzutej nálade a dočká sa pokojnej staroby. Seniori, ktorí sú "zakorenení" vo vzťahu s deťmi a vnúčatami, sa častokrát tešia pevnejšiemu psychickému a fyzickému zdraviu a žijú dlhšie.
Táto pragmatická motivácia, prečo ašpirovať na manželský a rodičovský život, možno niekomu znie neromanticky či sebecky. Samozrejme, nemôže byť jediným dôvodom, prečo "kývnuť" na manželstvo a "katastrofy" s ním spojené. Učiniť dobré rozhodnutie si vyžaduje namáhavú kognitívnu prácu a pokročilú schopnosť sebareflexie. Vrhať sa do manželstva či rodičovstva za každú cenu len preto, že väčšinová spoločnosť vidí úlohu mužov a žien tradicionalisticky, nikomu a ničomu neprospeje, skôr naopak, vyprodukuje to len nešťastných a nespokojných ľudí. Nie každý je k tomu predurčený, niektorí ľudia sa na to z objektívnych príčin nehodia a iní by zas možno aj veľmi chceli, ale nemôžu. Spoločnosť by preto nemala súdiť ľudí, ktorí sa rozhodli mať bezdetné manželstvo, prípade nažívať v partnerskom vzťahu "bez papiera". Ich situácia je komplikovaná už aj bez toho, lebo v prípade pobytu partnera v nemocnici nemajú garantovaný prístup k zásadným informáciám o jeho zdravotnom stave a ak náhle umrie, nevzniká im právny nárok zdediť jeho majetok, ani dostať vdovský či vdovecký príspevok od štátu. Ak sú v takomto vzťahu aj deti, situácia sa komplikuje ešte viac.
Manželstvo a rodičovstvo predstavujú veľký záväzok byť zodpovedný a pripravený naplniť konkrétne potreby svojho životného partnera a neskôr spoločného potomka. Nikde neexistuje návod, ako na to, len rôzne príbehy a osudy, ktorými sa dá inšpirovať v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Je to niečo, čo nie je možné robiť polovičato. Buď do toho človek ide naplno, alebo vôbec nie. To neznamená, že manželstvu a rodine obetuje všetko a že sa úplne vzdá priestoru na sebarealizáciu. To by bol extrém. Ak sa však niekto necíti pripravený usilovať sa byť čo najodovzdanejším manželom či manželkou, matkou alebo otcom, môže byť pre neho správnym riešením zamerať sa celkom iným smerom a zbytočne to "nesiliť". Časom môže svoje rozhodnutie oľutovať, ale ani nemusí. Nevie to vopred povedať nikto a riziko sklamania z osamelého života, ako aj nenaplnenia zo života rodinného, každý musí niesť sám za seba.
Ak je partnerský vzťah pevný, stabilný a úprimný, ak sa partneri dokážu jeden na druhého úplne spoľahnúť a dôverovať si, ak sú obaja psychicky aj fyzicky zdraví a primerane finančne a materiálne zabezpečení a ak obaja urobia vedomé a racionálne súhlasné rozhodnutie, manželstvo a rodičovstvo môžu predstavovať prirodzený a krásny krok vpred. O čo náročnejšia býva situácia bezdetných párov. Udržať spokojné a naplnené manželstvo bez detí nie je jednoduché a vyžaduje si to nemalé úsilie. Ľudia, ktorí ich napríklad mať nemôžu zo zdravotných dôvodov, by o tom pravdepodobne vedeli hovoriť dlhé hodiny, že to ani náhodou nie je "med lízať". Rozhodnutie stať sa manželským partnerom alebo rodičom znamená odovzdať sa tomu druhému telom aj dušou a podrobiť vzťah neľahkej skúške. Zvlášť tam, kde sa opakovane vyskytujú problémy a nezhody, môže svadba alebo narodenie dieťaťa urýchliť ďalší rozklad a prispieť k úplnému rozpadu.
Existuje mnoho argumentov, prečo aj v tomto "skazenom svete odsúdenom na zánik v dôsledku klimatickej krízy a neutíchajúcich vojen" vkladať dôveru do manželstva a rodičovstva. Človek je tvor spoločenský a potrebuje niekde zapustiť svoje korene. Ak to však z objektívnych príčin nejde, nie je to žiadna tragédia. Bola by škoda stráviť zvyšok života v sebaľútosti a sebaobviňovaní z kardinálneho zlyhania. Každý je si strojcom svojho vlastného osudu, a preto tajní nevyliečiteľní optimisti veria, že k pozitívnej zmene môžu prispieť aj oni, a to prostredníctvom kontinuálnej snahy o spokojné a naplnené manželstvo či výchovu spoločných potomkov k stabilným hodnotám.
