Na Dušičky sa každoročne vyberám na tour po dvoch bratislavských cintorínoch uctiť si pamiatku mojich blízkych zomrelých. Predstavuje to pre mňa dôležitý pietny akt, kedy si spomínam na zážitky, ktoré som s nimi prežila. V spomienkach sa vrátim do čias, kedy nás navštevoval môj strýko z Paríža a nosil so sebou vodopád smiechu a zážitkov z exotických ciest, čokoládu a špecificky voňavé francúzske syry. Vybavím si svoje detstvo a to, ako ma starý otec vodil do parku alebo mi čítal Bratislavské povesti. Dušičky predstavujú príležitosť opäť sa s nimi stretnúť a ešte viac si ich sprítomniť, aj keď na nich spomínam počas celého roka.
Keď prechádzam cintorínom, vnímam typickú melancholickú dušičkovú atmosféru, obdivujem teplú žiaru svetiel početných sviečok a kochám sa vkusnými farebnými kvetinovými dekoráciami. Aj keď toto miesto napĺňa smútok a obavy z pominuteľnosti a konečnosti života, nemôžem nevnímať akýsi zvláštny pokoj, ktorý tu panuje. Áno, počas Dušičiek pulzuje na cintorínoch čulý ruch, no akonáhle opustím priestory, kadiaľ ľudia vchádzajú, vychádzajú alebo sa premiestňujú, ponorím sa do celkom inej atmosféry - atmosféry duchovna a dotyku večnosti. Som smutná a sklamaná, keď niekto alebo niečo tento môj zážitok narúša.
Tohto roku ma prekvapilo, že som na oboch bratislavských cintorínoch stretla majiteľov psov s ich štvornohými zverencami. Snažila som sa im porozumieť, prečo svojich miláčikov nemohli na pár hodín nechať doma, prípadne im vybaviť psiu pestúnku, aby teda nemuseli byť doma sami. Na žiadne racionálne vysvetlenie som však neprišla....
Som zanietená psíčkarka, ktorá v hlave nosí celú encyklopédiu psov a nadchýňa sa každým "exemplárom" tohto druhu, ktorý stretne. Moja láska ku psom je taká silná, že som ňou za krátky čas stihla "nakaziť" aj manžela, ktorý pod mojím vplyvom "na tajnáša" pozerá videá so psíkmi a potom mi ich nadšene chodí ukazovať, že akého zlatého objavil, aby som mala radosť. Napriek tomu, že psy sú "moja krvná skupina", nemám žiadne pochopenie preto, keď ich niekto berie so sebou na cintorín. Pociťujem to ako hrubú neúctu voči zomrelým a ako závažné narušenie pietnej atmosféry. Psom človek nevysvetlí, že na tomto mieste nemôžu cikať, kakať či štekať. Sú to zvieratá a skrátka tomu nerozumejú. Asistenčné psy sú samozrejme celkom iná kapitola, pretože tie sú špeciálne trénované a typické "neresti" psov dokážu odložiť na neskôr. Ak však niekto nevyhnutne musí so sebou zobrať jorkšira alebo huskyho, zastáva mi rozum.
Tento rok som bola šokovaná, keď som videla, ako sa krpatý jorkšir na cintoríne rozkrikuje, akoby tam bol doma, a to na náhodného chodcu, ktorý prešiel okolo. Neprešlo ani päť minút a s prekvapením som zistila, že v uličke medzi hrobmi stojí husky a šteká, akoby sa, prepytujem, venčil. To tu neexistuje SBS služba, ktorá by kontrolovala, kto do areálu cintorína vstúpi? - pomyslela som si. A ak existuje, ako je možné, že tento pes ušiel ich pozornosti? Áno, takého jorkšira človek strčí do kabelky alebo pod pazuchu a tvári sa, že nič, ale husky? Veď to je veľké plemeno, toho majiteľ len tak neschová, ibaže by bol kúzelník, ktorý povie kúzelnú formulku čáry-máry a husky zmizne a potom sa objaví až v bezpečí za bránou.
O čom toto celé je? Prečo majú niektorí psíčkari potrebu porušovať nariadenia, že pes má na cintorín vstup zakázaný? Čo si tým chcú dokázať a akú message chcú svojím správaním odovzdať? V tomto mi dosť pripomínajú fajčiarov na zastávkach MHD, o ktorých som písala naposledy. Ani jedni, ani druhí sa nedokážu vcítiť do svojho okolia a nepremýšľajú, že ich konanie môže niekto vnímať ako narušenie jeho osobných hraníc až diskrimináciu. Existuje mnoho ľudí, ktorí sa psov boja, lebo majú napríklad rôzne traumy. Takisto mnoho ľudí vníma, že veľa psíčkarov po svojich psoch neupratuje exkrementy, a prekáža im to. Aj nezodpovedným psíčkarom, aj ignorantským fajčiarom by prospelo viac rešpektu. Sme ľudia a žijeme blízko pri sebe, tak prečo by sme sa nemohli zamyslieť, aké následky bude mať naše správanie a až potom konať?
