Ak ste na predošlé otázky odpovedali áno, prijmite, prosím, moju gratuláciu. Mali ste to šťastie stretnúť v súčasnosti dosť rozšírený druh človeka trpiaceho selektívnou hluchotou. Nie som si úplne istá, či ide o fenomén dnešnej doby spôsobený nadmerným prebývaním vo virtuálnom priestore, alebo je to jav starý ako ľudstvo samé, ktorý moderné technológie len vystupňovali, no viem jedno, a to, že to dokáže liezť parádne na nervy. Najväčší výskyt tohto javu môžete pozorovať aj sami, práve keď sa to hodí najmenej a dali by ste aj neviemčo za to, keby vám partner v komunikácii venoval plnú pozornosť a počúval by vás nielen ušami, ale najmä srdcom. Lebo to je, myslím, hlavný problém selektívnej hluchoty, že ľudia, ktorí ňou trpia, síce nemajú organické poškodenie sluchu, no uši majú asi len na ozdobu, a ja by som si na ich mieste siahla na zápästie, skontrolovala si tep a eventuálne navštívila kardiologickú ambulanciu, lebo pravdepodobne nemajú srdce. Mohli by požiadať o zápis do Guinessovej knihy rekordov, lebo človeka žijúceho bez srdca moderná veda ešte nepozná. Ako vysvetlíte, že ak to srdce majú, nedokážu ho vôbec používať? Mne osobne to "hlava neberie".
Je zvláštne, že ľudia, ktorí majú nejaké znevýhodnenie senzorického charakteru, bývajú veľmi dobrí poslucháči. Nie je to tak trochu paradox? Majú deficit, a predsa sa u nich so selektívnou hluchotou často nestretnete. Oni totiž počúvať chcú a záujem o to, čo hovoríte, nepredstierajú. Uvedomujú si totiž hodnotu komunikácie a akosi intuitívne majú zvládnuté základné piliere rozhovoru. Nikdy neskáču do reči. Vypočujú vás celou svojou bytosťou. Kladú otázky k veci, ak im to umožňuje ich postihnutie. Zdraví jedinci pre zmenu častokrát počujú, čo počuť chcú, a domýšľajú si, čo vôbec povedané nebolo. Potom niet div, že sa dozvedáte, že ste sa dopustili niečoho, nad čím musíte žasnúť, lebo si toho absolútne nie ste vedomí. Pýtate sa samých seba - strácam úplne súdnosť, že už nemám kontrolu nad svojím správaním? Žijem v alternatívnej dimenzii a mám dvojníka? Ako je možné, že sa snažím vysvetliť svoje stanovisko už pol hodinu, no druhá strana si stále "ide svoje"? Používam nejakú "hatmatilku", ktorej nerozumie? Som marťan a neviem sa vyjadrovať? Ako mám formulovať to, čo chcem povedať, keď sa stále nehýbeme z miesta? Kde hľadať ten zádrhel? Je chyba vo mne alebo v mojom partnerovi v komunikácii?
Otázky podobné týmto vám idú hlavou rýchlosťou opakovaných výstrelov zo samopalu. Premýšľate, či skúsiť zapojiť cudzí jazyk alebo radšej posunkovú reč. Cítite sa ako vyžmýkaný citrón, lebo z toho točenia sa v kruhu, ako keď sa vo dverách starého auta zasekne steblo trávy a nie a nie sa hnúť, vám celkom "došla šťava." Dostávate údery pod pás, až máte pocit, že ste sa ocitli na boxerskom zápase. Aj keby ste komunikovali s cuzdincom, ktorého reči vôbec nerozumiete, dosiahli by ste väčší posun ako v prípade človeka trpiaceho selektívnou hluchotou. Ak je vaším partnerom v komunikácii takýto jedinec, nikdy sa nedopracujete k posunu, k vyjasneniu stanovísk. Na to je potrebná spolupráca a na tú niektorých ľudí nahovoríte len vtedy, keď sa im to hodí, prípadne keď je to, o čom hovoríte, v súlade s ich ďalšími plánmi. Nedajbože by ste mali nejaký konflikt! Vtedy bojujete vopred prehratú bitku a urobíte najlepšie, ak kapitulujete. Inak hrozí, že vám rupnú nervy a vyletíte, dostanete sa do afektu a celkom stratíte kontrolu nad situáciou. Nepomôže niekoľkonásobné opakovanie, vysvetľovanie, trpezlivé zdôvodňovanie, argumentácia. Verte mi, hovorím to z vlastnej skúsenosti. V takomto prípade sa mi osvedčilo jediné - prepožičať si kúzelnícke umenie Davida Copperfielda a zmiznúť bez stopy. Prerušiť s tým ignorantom, ktorý nedokáže používať uši ani srdce, všetky kontakty, ak je to možné, a selektívne ho ignorovať. Takíto ľudia sa totiž zväčša nemenia a vy máte iba jedny nervy. Tie si radšej šetrite pre ľudí, ktorí si vás aspoň vypočujú.
