Pre každú jednu vládu zdravotníctvo predstavuje jednu z top priorít. Realita? Štátne nemocnice sú v (polo)rozpadnutom stave a dospeli do štádia takej schátralosti, že v nich už asi aj straší. Keď som nedávno išla okolo Nemocnice Staré Mesto, z okna na druhom poschodí mi kývala Biela pani a pred vchodom stál miesto vrátnika bezhlavý rytier.
Na Kramároch žmurká pleseň pomaly z každého rohu, na Antolskej na urgente sa usídlili komáre. Tým vôbec nevadilo, že tam koncom decembra nemajú čo poletovať, a tak uboleným pacientom dôverne bzučali pri uchu, kým sa s nimi (s pacientmi, nie s tými komármi!) preťažení zdravotnícki pracovníci rozprávali o ich zdravotných problémoch cez celú chodbu.
Keby neexistovali lekári-profesionáli s tým najsympatickejším druhom zmyslu pre humor, pacienti by si mohli skutočne zúfať. Celkom oprávnene. Predsa sa však nájdu výnimky, ktoré popri podaní profesionálneho výkonu dokážu ešte aj vtipkovať a odľahčovať ťaživú atmosféru. Škoda len, že ich je ako šafranu. O čo sú vzácnejšie, keď slovenské zdravotníctvo, s prepáčením, padá na hubu...
Ale v skutočnosti je všetko v optimálnom poriadku a patríme medzi najvyspelejšie národy v strednej aj prostrednej Európe.
Uhm, takže my (pacienti, občania) máme asi nejakú poruchu vnímania, keď si uvedomujeme, že zdravotníkov je extrémne málo, prostredie štátnych nemocníc pripomína v lepšom prípade pivnicu a v horšom schátralú márnicu a že na vyšetrenia sa v prípade potreby dostaneme vozidlami, ktoré pripomínajú záchranky už len veľmi vzdialene.
No, aspoň už máme diagnózu. Nikto z tých, čo básnia o optimálnom stave republiky, to síce doteraz neverbalizoval, no pomaly z každého výroku je to zrejmé. Väčšine z nás šibe. Alebo si vymýšľame.
Dobre, tak teda hor sa k psychiatrovi, keď "sme na hlavu". Ten nám predpíše lieky a aj keď príčinu našej "šibolzy" to neodstráni, aspoň potlačíme jej symptómy.
Hmm, lenže to by tých psychiatrov musel byť dostatok, ideálne prebytok.
Som psychiatrický pacient už takmer tri desaťročia. Spomínam si na ten deň, kedy som, vtedy ešte v dupačkách a s dudlíkom v ústach, prvýkrát vkročila (teda vlastne vliezla) do ambulancie. To som sa dostala na rad ešte relatívne rýchlo. Teraz však reálne zvažujem, že si zaobstarám stan a budem v čakárni kempovať minimálne deň vopred pred termínom pravidelnej kontroly. A ostatní pacienti asi so mnou.
Zúfalá situácia vyžaduje zúfalé riešenia, no keď prídem hodinu a pol pred začiatkom ordinačných hodín a som tretia v poradí, tak myslím, že to o niečom už vypovedá. "Oneskorenci", ktorí prídu hodinu po mne, si na vyšetrenie počkajú priemerne dve až tri hoďky.
Ale aspoň sme si dobre pokecali - utešujeme sa so spolupacientmi navzájom. Čas teda nebol stratený. A je to pravda. Hodíme "komunikačnú udičku" a už to odsýpa.... Čas ubieha ako voda, kým sa dozvedáme o minulosti jedného z nás, a zisťujeme, že sme napríklad navštevovali rovnakú základnú školu a mali toho istého učiteľa matematiky, aj keď nás delí vekový rozdiel desiatok rokov. Zrazu sa niekto otvorí a vyrozpráva svoj príbeh o tom, ako utrpel ťažké zranenie pri nehode a bol niekoľko dní v kóme. Potom sa prebral a s hrôzou zistil, koľko rôznych hadičiek z neho trčí a na koľko prístrojov je napojený. Lekári mu tvrdili, že už nikdy nebude chodiť. Zotavil sa však a vďaka nezdolnosti ducha, otvorenej mysli a svojskému zmyslu pre humor sa stal natoľko samostatným, že sa dokáže sám autom dopraviť k lekárovi a tam plynule konverzovať s ostatnými spolupacientmi.
A tak si vravím - má tá personálna poddimenzovanosť slovenského zdravotníctva predsa len aj nejaký benefit. Človek v čakárni stretne zaujímavých a príjemných ľudí, opráši si komunikačné skilly, pošteklí svoju zónu komfortu rozhovorom s celkom neznámymi ľuďmi a vypočuje si pravdivé strhujúce životné príbehy, na ktoré sa ani len zďaleka "nechytá" žiadna umelo vyfabrikovaná televízna relácia.
(Zdroj hlavného obrázka:https://www.topky.sk/gl/654379/2599491/)
