Nenávisti je v poslednom čase priveľa. Síce sužuje ľudstvo od pradávnych čias, no mám pocit, že dostáva čoraz viac a viac priestoru. Miesto toho, aby sme sa poučili z minulosti, opäť opakujeme rovnaké chyby. Vojny, násilné činy, šikana, diskriminácia ľudí na základe rôznych povrchných kritérií, akým je napríklad vzhľad či príslušnosť k nejakej menšine. Premýšľam, prečo je toho stále toľko. Všade, no zrejme najviac vo virtuálnom priestore, ktorý poskytuje anonymitu.
Nedávno som v jednej nemenovanej facebookovej skupine videla príspevok jedného mladého chlapca, ktorý hľadal spoločnosť na výlety do prírody. Keď mi však zrak padol na komentáre pod jeho postom, skoro som odpadla. Toľko nenávisti pokope som nevidela už dávno. Bolo mi na zvracanie. Len na základe toho, že chlapec evidentne na sebe makal v posilňovni, ho onálepkovala celá skupina a mnohí mu vypisovali hnusné reči, nech sa vráti do fitka a nezacláňa a podobne. Akým právom?! Musela som sa ho zastať, lebo jeden hejt nasledoval za druhým. Tí ľudia si vôbec neuvedomili, že ten človek má city, a ani len im neprišlo na um premietnuť si, ako by sa na jeho mieste cítili oni. Proste si potrebovali do niekoho kopnúť a on im poslúžil ako fackovací panák.
Niektorí ľudia si absolútne neuvedomujú dôsledky svojich činov a potom sú prekvapení, keď dôjde k nejakej tragédii. Ak by ten chlapec, ktorý dostal toľko odporných komentárov, bol, psychicky labilný, prípadne by sa práve nachádzal v náročnej životnej situácii, mohli tie komentáre ľahko predstavovať ďalší argument, prečo sa má, nedajbože, pokúsiť o samovraždu. Keby tí komentujúci boli vo veku detí na základnej škole, pochopila by som, že možno nemajú dostatok životných skúseností, alebo s nimi v podobnom duchu jednajú rodičia či niekto iný v ich okolí. Tu však išlo o dospelých ľudí, ktorí už dávno opustili detský vek. Podobné nenávistné tendencie som si všimla aj v diskusii k príspevku o šikane v Miloslavove. Väčšina diskutujúcich tvrdila, že násilníkov treba odsúdiť na trest smrti. Týmito vyhláseniami sa však v rovine zmýšľania až tak nelíšili od žiakov, ktorí podľa medzializovaných informácií napadli, opili a vyzliekli svoju kamarátku. Násilie plodí len ďalšie násilie a nikdy nepredstavovalo vhodné riešenie. Okrem toho nikto skutočne nevie, čo ich k tomuto zúfalému činu dohnalo, a aj keď ich to neospravedlňuje, absolútne nemáme právo vynášať nad niekým unáhlené súdy a tvrdiť, že si zaslúži zomrieť.
Viem, že môj príspevok sa číta ťažko, no som si istá, že o týchto veciach treba písať. Dúfam, že ľudstvo raz dospeje a prestane si hľadať "obetných baránkov", ktorých položí na pomyselný oltár pohŕdania a odsúdenia. Možno si raz uvedomí, že nenávisť je príbuzná vražde, lebo od slov k činom už treba urobiť len jediný krok. Ak totiž nenávidíme, pomaly zabíjame ľudskosť v nás a "vraždíme" svoje vnútro.
