Strata je bežnou súčasťou našej existencie. Skúsenosti, ako sa s ňou vysporiadať nadobúdame od narodenia, no aj napriek tomu pre nás predstavuje zdroj trápenia až do konca našej pozemskej púte. Novorodenec sa musí vyrovnať s tým, že opúšťa teplo a bezpečie materského lona. Batoľa zase s tým, že nespočetne veľakrát spadne, kým sa naučí chodiť. Dieťa v predškolskom veku potrebuje prekonať to, že opúšťa bezstarostný svet hier a nastupuje do školy. Prichádzajú prvé rozbroje, šarvátky a nedorozumenia so spolužiakmi. Niektoré priateľstvá sa skončia a vzniknú nové. Voľného času je čoraz menej a učeniu treba mnohé obetovať. Neskôr sa objavujú prvé lásky, naivné nádeje a následné horké sklamania. V mladej dospelosti potom pokusy o nadviazanie trvalejšieho vzťahu a nájdenie si životného partnera.
Závažný konflikt či rozchod vnímame ako veľkú nespravodlivosť a ako niečo, čo nami silno otrasie na emocionálnej úrovni. Smútime, premýšľame, spomíname, preklíname, zúfame si. Kladieme si otázku čo by bolo keby a prečo sa to medzi nami pokazilo až do takej miery, že náš vzťah dospel k zániku. Možno sa medzi nás postavila diaľka, nesúlad pováh či príliš rozdielna hodnotová orientácia. Stratili sme ružové okuliare prvotnej zamilovanosti a uvedomili si, že náš partner má vlastnosti, ktoré nedokážeme tolerovať. Zistili sme, že je medzi nami intelektuálna priepasť, ktorú nedokážeme preklenúť alebo že prepadol nejakému zlozvyku potenciálne vážne ohrozujúcemu jeho zdravie a stabilitu vzťahu. Prišli sme na to, že nám je neverný a stratili sme k nemu dôveru. V pomyselnom hokejovom zápase sme od človeka, ktorý sa javil ako náš spoluhráč, utŕžili tvrdú podpásovku, krutý faul, ktorý nás úplne ochromil. Sme zranení, bolí nás celé vnútro a po tvári sa nepozorovane zakrádajú slzy, ktoré sa neúspešne snažíme potlačiť. Dospeli sme do bodu, kedy si povieme - stačilo - a odchádzame "na striedačku" nabrať sily na ďalšie "pokračovanie v hre."
Aj keď sme dostali mimoriadne zákerný úder, odkiaľ by sme ho nečakali ani v najmenšom, čas zahojí pomaly ale isto všetky rany a my môžeme "hrať" ďalej. Budeme však o skúsenosť bohatší, obozretnejší, pozornejší a hádam aj odolnejší ako predtým. S istotou môžeme rátať s tým, že osud nám uštedrí ďalšie zaťažkávajúce skúšky, ktoré otestujú našu pripravenosť vyrovnať sa so stratou a nájsť spôsob, ako zaplniť prázdne miesto ak aj nie úplne, tak aspoň čiastočne. Niektorí spoluhráči nás opustia, no skôr alebo neskôr prídu ďalší. A presne o tom to je. Nepodľahnúť nutkaniu rezignovať, byť pripravený a mať otvorenú myseľ aj srdce. Straty a prehry sú síce prirodzenou súčasťou nášho životného "zápasu", no takmer vždy sú vyvážené nálezmi a výhrami. Život dokáže byť tvrdý, vyčerpávajúci a nie vždy férový, no v konečnom dôsledku každý dostane presne to, čo si zaslúži a v tom je skrytá spravodlivosť, aj keď sme ju my ľudia nie vždy schopní vidieť.
