Úroveň služieb na Slovensku je otrasná - nič nové pod slnkom. Väčšina podnikateľov si neúctivým prístupom ku klientom tne do vlastného kolena. Česť ojedinelým výnimkám, ktoré dokážu vo vzťahoch so zákazníkmi "chodiť" a empatia pre nich nepredstavuje pojem, ktorý musia hľadať v slovníku cudzích slov.
Keď človek organizuje svadbu, chce aby bola perfektná. Čelí enormnému stresu z viacerých strán - treba zabezpečiť oznámenia, pohostenie, obrad, fotografa, svadobné šaty a doplnky, dopravu, všetko naplánovať a zladiť a mať na mysli mnohé ďalšie malé-veľké detaily. Ak by tieto predsvadobné vybavovačky mali plynulý priebeh, situácia by bola celkom iná.
Keď sa ale niečo môže zadrhnúť, tak sa tak aj stane. Čas beží a beží míľovými krokmi a progres napreduje tempom ospalého leňochoda krátko pred zaspatím. Príbuzní, čo ako môže byť ich úmysel dobrý, tiež občas na duševnej pohode práve nepridajú. Sčítané a podčiarknuté, aj organizácia minimalistickej svadby dokáže priniesť toľko peripetií, že človeka núti premýšľať, či by nebolo lepšie jednoducho sa vziať "na tajnáša".
Možno som naivná, alebo idealistická, alebo oboje, no očakávala by som aspoň elementárnu ústretovosť a slušnosť. V komunikácii s viacerými prevádzkami som sa však stretla s ignoráciou a základnými chybami v komunikácii a prístupe. Náš zákazník - náš pán pre ne predstavovalo celkom cudzí postoj. Prvú negatívnu skúsenosť som nadobudla s organizáciou svadobnej hostiny. Dali sme si námahu, aby sme si priestory obzreli osobne a hovorili sme priamo s manažérom podniku. Dostali sme prísľub, že v priebehu nasledujúceho týždňa nám odošlú prvotnú ponuku. Čakali sme týždeň, čakali aj nasledujúci. Reagovali vyše týždňa po našej mailovej urgencii - bez akéhokoľvek ospravedlnenia, že nás nechali tak dlho čakať. Vraj nám ponuku pošlú nasledujúci týždeň. To je tvrdenie, na ktoré sa dá spoľahnúť asi tak ako na figu drevenú. S veľmi podobnou ne-komunikáciou a pasívnym prístupom á la voš lenivá som sa stretla aj v ďalšej bratislavskej reštaurácii. Mali poslať ponuku, dvakrát ju neposlali. Som ja neviditeľná? - kládla som si otázku. Nepovažovali našu svadbu za dosť zaujímavú, keďže sme na ňu nepozvali polovicu republiky, a preto nás odignorovali?
Prístup mŕtveho chrobáka zrejme predstavuje obľúbenú taktiku slovenských podnikateľov, lebo ani zabezpečovanie oznámení o svadbe nemalo plynulejší priebeh. Zákazku, ktorú som zadala, odoslali, až keď som na nich "dupla". Dôvod omeškania? Mali vraj nával. Ak by to tak aj bolo, buď nemali zákazku vziať, alebo sa informovať vopred, či prípadné zdržanie nebude prekážkou. Vo veľmi podobnom duchu sa nieslo aj nekonečné dohadovanie a naháňanie s fotografmi - akoby sa po nich zľahla zem a na maily odpovedali s častosťou výskytu jednorožca. Rada by som napísala, že týmto sa peripetie vyčerpali, no nebola by to ani zďaleka pravda. Prevádzka, kde som chcela objednať zákusky, síce mala v ponuke bezlepkové a bezmliečne torty, no absolútne to neplatilo o ich ponuke mini dezertov. Logika hovorí, že ak už ponúkam jeden druh pečiva pre ľudí s potravinovou intoleranciou, mala by som tomu prispôsobiť celý sortiment. Nie som cukrárka, no z vlastnej skúsenosti viem, že nahradiť tradičnú múku bezlepkovou a kravské mlieko rastlinným nie je žiadny kumšt - rozdiel v chuti a konzistencii je minimálny, ak vôbec nejaký.
O menej ako dva mesiace má vypuknúť celý ten "blázinec". Už teraz mi naskakuje husia koža pri pomyslení, čo ďalšie sa ešte skomplikuje. Vždy si myslím, že už sa poučím a budem rátať s tým, čo ma môže postretnúť. Zakaždým sa však nanovo popálim. Ale snažím sa to brať s humorom a nadhľadom, asi ako tú patovú situáciu v slovenskej politike.
