Naše priateľstvo sa začalo na druhom stupni základnej školy. Obe pre svoju odlišnosť odtisnuté na perifériu vzťahov v našej triede, našli sme k sebe postupne cestu tak ako dve zblúdilé duše na pomedzí pekla a raja. Mnohé nás spája(lo). Jednak nepochopenie zo strany spolužiakov a na to nadväzujúci pocit osamelosti vo veľkej rôznorodej skupine detí, z ktorých mnohé dokázali byť vo svojich vyjadreniach, povedané so značnou dávkou eufemizmu, voči odlišnosti prinajmenšom nediplomatické. Okrem toho sme obe vychádzali z rodín, ktoré svojim deťom vštepovali katolícku vieru a mravy hodné spirituálne zmýšľajúcich bytostí, a teda slušnosť, pokoru, úctu voči autoritám a čo najväčšiu svedomitosť a dôslednosť pri plnení úloh či povinností s nasadením maxima mentálnej kapacity, ktorá sa v nás len nachádzala.
Slabší si často pomáhajú, a tak aj my dve. Mojou slabinou bola vždy chémia, kým moja kamarátka v nej excelovala. Ach, koľko krát mi látku opakovane vysvetľovala, koľké hodiny so mnou trávila pri precvičovaní matematických príkladov. V živej pamäti mám situáciu, keď mi "nenápadne"našepkala správne znenie celej písomky z chémie! Bola by som ju vtedy najradšej nosila na rukách! Trávili sme spolu veľa času, rozprávali sa o našich radostiach a starostiach a vzájomne sa podporovali.
Potom sme išli na strednú školu, každá na inú. Trochu sme sa vzdialili, kontakt sa mierne oslabil, no nikdy sme sa jedna o druhú neprestali zaujímať. Skúška nášho priateľstva nastala na vysokej škole. A viete čo? Moja spriaznená duša v nej obstála na výbornú! Počas mojich zdravotných problémov a častých pobytov v nemocnici sa odo mňa neodvrátila, ba čo viac, písala mi, navštevovala ma ako... no ako moja najoddanejšia priateľka. Vlievala mi odvahu a prekonávala veľkú vzdialenosť, aby ma prišla potešiť. Nikdy jej ani v náznakoch nebudem vládať vrátiť to, čo mi ona vtedy s takou láskou a prirodzenosťou darovala. Takú dávku empatie, odovzdanosti, živého nepredstieraného záujmu a pripravenosti pomôcť si je ťažko predstaviť, To treba zažiť na vlastnej koži. Ani som jej nevládala plnohodnotne poďakovať! A ona? Vytrvala, stále a vracala, vlievala mi psychické aj fyzické sily, a to som bola ako bezodná nádoba, ktorá prijímala do seba veľa, no nie a nie sa naplniť a ešte tobôž niečo opätovať. Moja kamarátka mi bola ako druhá mama.
Na vysokej škole som zároveň naďabila na ďalší poklad. Aj ona ma prijímala takú, aká som, bola mi oporou a nečakala odo mňa splatenie dlhu v podobe jej vkladu do mňa. Na čas sa síce z mne neznámych príčin vzdialila, no o čo väčšia bola moja radosť, keď sa ozvala v období, kedy som zažívala krušné chvíle spojené s komplikovanou situáciou v rodine.
Blízke priateľky sú ako tie najhodnotnejšie šperky, ktorých hodnotu si mnohokrát neuvedomujeme, keď práve "investujú" do nás svoj vklad v podobe otvoreného srdca a mysle pre naše starosti či milých slov povzbudenia. Čo im však môžeme darovať z vďačnosti a z lásky my za ich angažovanosť, je to, že ich budeme s hrdosťou "nosiť", že si ich teda do konca života vštepíme do našich myslí a sŕdc a "vystavíme" ich na obdiv, ako to robíme s tými najkrajšími šperkami nehovoriac o tom, že sa im v rámci našich možností budeme snažiť byť na blízku, keď nás budú pre zmenu potrebovať ony.
