Asi nikto nezapochybuje o tom, že mať priateľov je absolútne kľúčové. Kráčať životom sám je síce možné, no je to neporovnateľne náročnejšie, ako keď vieme, že v našom okolí sú ľudia, ktorí nás podporia v ťažkých chvíľach.
Vždy som bola skôr introvert, mĺkve hĺbavé dietko s plachým pohľadom a zadumaným výrazom. Čakala som v kúte, či sa mi niekto prihovorí. Ale väčšina detí bola bojazlivá, rovnako ako ja. Možno ešte aj bojazlivejšia. Niet preto, div, že veľa kamarátstiev som nemala. S mojou úzkostnou, trochu ťažkopádnou a zádumčivo melancholickou povahou a vzhľadom vystrašeného vtáčatka sa ma takmer všetci tak trochu báli. Nebola som nikdy ten extrovertný typ človeka, ktorý si ľahko získava priateľov, no tých pár kamarátok boli moje stálice a jedna z nich ostala v mojom živote doteraz (viem, že čítaš tento blog :-) ). Stredná škola bola zvláštna v tom, že ma evidentne nepokladali za seberovnú. Skôr mi pripísali úlohu "triedneho mozgu". Bola som o necelé dva roky staršia ako moje spolužiačky a čo sa známok týka, priam som excelovala. Náš prevažne dievčenský kolektív akosi postrádal vyvažujúci prvok chlapčenský, respektíve mali sme ho drastický nedostatok, a preto medzi nami vládli skôr také tie klasické žabomyšie vojny ako konštruktívna spolupráca. Na vysokej škole sme síce rozvíjali priateľské vzťahy, no akosi v nich chýbala blízkosť a skutočne dôkladné vzájomné poznanie. Išlo skôr o známosti a nie o priateľstvo v pravom zmysle slova.
Premýšľam, či by bolo niečo inak, čo sa môjho osobnostného vývinu týka, keby som napríklad mala blízke priateľky ako svojho času moja mama. Sú spolu v kontakte doteraz, až na jednu, ktorá predčasne opustila tento svet. Myslím si, že počas mojej výšky by som reálne ani na priateľstvo nemala kapacitu. Bola som totiž príliš ponorená v alternatívnej dimenzii anorexie, a tak mi vlastne "priestor nazvyš" ani neostával. Zmenilo sa to až nedávno, keď už som nejaký čas z anorektického ošiaľu vonku. Mnohí ľudia si ťažkajú, že v COVID pandémii na nich akosi ťažšie dolieha osamelosť. A ja? Počas lockdownu som si našla najviac priateľov! Myslela som si, že ostaneme pri jednorazovom alebo nanajvýš sporadickom kontakte. Ukazuje sa však, že ľudia, ktorých som spoznala, stoja pri mne, v prenesenom slovazmysle, aj naďalej. A ja pri nich. Či už ide o to, že potrebujem poradiť s výberom nových smarthodiniek, konštruktíve "nakopnúť" k písaniu blogu, naordinovať odpočinok alebo podeliť sa o rodinné problémy, sú tu pre mňa. Ja som tu pre nich tiež a spoločne "prechádzame" cez všetky radosti aj starosti, ktoré život prinesie.
To je predsa účel priateľstiev. Priatelia sa vzájomne podporujú, spoločne sa smejú, vedú trojhodinové rozhovory a stále si majú čo povedať. Skutočné hlboké priateľstvo môže dokonca nadobudnúť až desivé kontúry. V čom desivé? V priateľoch môžeme byť konfrontovaní sami so sebou a mnohých z nás toto zrkadlenie dokáže vydesiť. Dôležité je vedieť tento strach spracovať, lebo nás to môže výrazne posunúť na ceste k sebapoznaniu. Môžeme tak zistiť, že to, čo obdivujeme na našich priateľoch, nám je v skutočnosti vlastné. Ak máme teda napríklad priateľov, ktorí sú citliví, inteligentní, vtipní a tvoriví, s veľkou pravdepodobnosťou týmito vlastnosťami disponujeme aj my sami. Takisto môžeme byť prostredníctvom svojich priateľov vystavení svojim vlastným strachom. Napríklad ak sa mi niekto zverí, že má obavu zo samoty, môžem dospieť k zisteniu, že aj ja sama znášam osamelosť len s ťažkosťami, aj keď je to prirodzená súčasť života.
Mať priateľov je skvelé v tom, že nielen spoznávame iných ľudí a budujeme vzťahy, ale tiež vykračujeme objavnými krokmi na ceste sebapoznania a sebaakceptácie. A preto vyberajme si priateľov opatrne a keď ich nájdeme, tak stále rozvíjajme náš vzťah. S dobrými priateľmi je totiž život oveľa pestrejší a veselší.
