Táto doba je synonymom materiálneho dostatku. Medicína napreduje míľovými krokmi, technické vymoženosti majú čoraz dokonalejšiu podobu. Nesužuje nás vojnový konflikt, nehladujeme, nehrozí nám, že skončíme ako večera v tlame rozzúreného mamuta či šablozubého tigra. Máme svoj komfort a predsa nie sme spokojní. Niekde v našej hlave počujeme otravný tichý hlások, ako keď nám pri uchu bzučí krvilačný komár za horúcej letnej noci. Nemôžeme zabiť, lebo by sme sa celkom prebrali zo spánku, a zakryť sa prikrývkou, aby sme ho nepočuli, by nás nebezpečne priblížilo osudu mäsa duseného vo vlastnej šťave. Ten hlások, ktorý sa nám stále pripomína a nevieme ho umlčať, aj keby sme boli na koncerte našej obľúbenej kapely a stáli pri najhlasnejšie vyhrávajúcom repráku, nás znepokojuje, až sa začneme správať ako vystrašené zvieratá, keď započujú výstrel z pušky lovca. Panikárime. Čo to je za hlások? Zošaleli sme už načisto? Prečo stále cítime tú bolestnú nespokojnosť a prázdnotu? Ako sa jej zbaviť? Miesto toho, aby sme hlásku išli v ústrety a konfrontovali sa s ním, pustíme sa do zbesilého behu a už po pár metroch nám dochádza dych. Máme pocit, akoby sa nám hlások vysmieval, akí sme slabosi, a tak sa pustíme do ešte rýchlejšieho behu, až nakoniec celkom vysilení padneme od únavy. Hlások je ako ten lovec a my ako zvieratá, ktoré sa mu snažia ujsť, no ich snaha je celkom márna, lebo prichádzajú o život.
Mám viacero konkrétnych príkladov z môjho okolia, ktoré pritakajú skutočnosti, že takmer všetky problémy, ktoré v dospelosti máme, vrátane pocitu prázdnoty, si prinášame ešte z čias detstva. Keby som si sama neprešla takou skúsenosťou, ani by som tomu neverila, ako to človeka poznačí. Videla som viacero smutných životných osudov, kedy napríklad otec-pijan preniesol tento chorý vzorec správania na syna a ten len bezmyšlienkovite pokračoval v tom, čoho bol svedkom doma. Možno si aj sčasti uvedomoval riziká, ktorým sa vystavil, no skrátka nedokázal povedať nie. Deti vždy cítia, že s rodičmi nie je niečo v poriadku, a nezriedka si to kladú za vinu. Žiaľ, v dnešnej spoločnosti nie je dosť veľa rodičov, ktorí dokážu odovzdať dieťaťu do života pevný morálny kompas a ktorí dokážu saturovať jeho emocionálne potreby. Z emocionálne podvyživených detí vyrastajú ľudia, ktorí trpia pocitom prázdnoty a nudy. Nezaoberajú sa svojimi emóciami, lebo nie sú na to zvyknutí, nevedia, ako ich uspokojiť, ako o nich hovoriť a považujú ich za prejav slabosti. Niet sa potom čo čudovať, že keď takto ignorujú dôležitú súčasť svojej osobnosti, cítia sa osamelí, aj keď sú napríklad v kruhu priateľov či dobrých známych. Iní ľudia zas dúfajú, že rany z detstva im pomôže vyliečiť vzťah, no nezriedka sa stanú obeťami toxických vzťahových väzieb, kde ich partner "zabíja" tým, že ich núti byť niekým, kým v skutočnosti nie sú, odmieta ich skutočnú podstatu, relativizuje problémy, s ktorými sa mu zdôveria, alebo ich trestá striedaním emocionálneho chladu s náhlymi poryvmi (sileného) záujmu.
Ako z tejto zapeklitej situácie von? V prvom rade prestaňme hľadať záplaty na našu potrhanú dušu, ktorými docielime, že naše pocity či problémy prestaneme vnímať. Stav opitosti či zotrvávanie v toxickom vzťahu nám síce umožnia na chvíľu ujsť svojmu vnútru, no nakoniec nás uvrhnú do ešte hlbšej priepasti. Systematické vyhýbanie sa konfrontácii s problémami, ktoré nás ťažia, je ako prikladanie ostrej ihly na zapálenú ranu plnú hnisu. Tá rana nakoniec praskne a všetok ten hnis potlačovaných obáv sa vyleje, až nás celkom zaplaví. Mysleli sme si, že závislosti nám pomôžu získať odstup a kontrolu, no v skutočnosti spôsobili, že sa nám opraty kontroly nad vlastným životom celkom vyšmykli z rúk. Zrazu sme nemými svedkami spúšte, ktorú sme spôsobili vlastným správaním a konaním vo vzťahu k nášmu telu a k našim blízkym. Spravili sme si zo života peklo a nášmu okoliu tiež a ani sme si nevšimli, ako k tomu došlo. A čo tak rozhodnúť sa, že tak už nechceme žiť? Áno, cesta abstinencie je tŕnistá, no iná voľba neexistuje, ak nechceme, aby naša rodina musela predčasne riešiť náš pohreb.
Závislosť je ako rútiaci sa vlak. Ak ho nezastavíme, a teda nezbavíme sa jej na trvalo, zabije nás. Platí, že nad závislosťou nikdy nezískame kontrolu, ak sa nerozhodneme pre tvrdú abstinenciu. Preto zabudnime na "kontrolované" pitie. Žiadne racionalizácie typu "veď si dám len jeden pohárik". Ten jediný pohárik je pre závislého cestou späť. Jeden človek, ktorého si veľmi vážim, si túto pravdu vzal za svoju a vďaka tomu, že neochutnal ani kvapku alkoholu, abstinuje už štyridsať rokov. Abstinencia sa nedá odkladať na nasledujúci deň. Je rozhodnutím, ktoré treba urobiť hneď, a potom sa už nikdy neobzerať späť. Mňa rozhodnutie abstinovať od extrémnych diét a vyčerpávajúceho cvičenia zachránilo a som si istá, že ak sa ktokoľvek rozhodne skoncovať so svojou závislosťou, ako sa to podarilo aj mne, nikdy to neoľutuje. Pocíti veľkú vďačnosť a zároveň pokoru, že sa zaradil medzi tých obdivuhodných ľudí, ktorí svoj život opäť dostali pod kontrolu. Tak sa prestaňme ničiť, zahoďme sebaľútosť, zbavme sa výhovoriek a bojujme za svoju slobodu ako udatní gladiátori v aréne!
