Začiatkom januára sa v Bratislave stala strašidelná tragédia. Vyhasol život mladého muža, ktorý sa rozhodol ukončiť svoju životnú púť skokom z okna. V ten osudný deň som ničnetušiac prechádzala okolo miesta tragédie a pohľad na bezduché telo prikryté prikrývkami na zakrývanie mŕtvol ma vnútorne celkom paralyzoval. Akoby zrazu zastal čas a myšlienky mi oťaželi neopísateľnou čiernotou. Tú strašnú scénu som síce videla len z diaľky, no celkom mnou otriasla a ani niekoľko dní po tomto desivom zážitku neviem nájsť stratený pokoj. Cítila som sa ako členka komparzu v brutálnej a násilnej detektívke alebo v hororovom krváku najdesivejšieho kalibru s puncom reality. Moja myseľ to nedokázala vstrebať a srdce mi zrýchlene bilo v arytmii nemého úžasu slovíčka prečo. Ten mladý človek mal celý život pred sebou. Čo za démoni spôsobili, že sa ho dobrovoľne vzdal? Bol závislý na drogách? Mal pocit, že jeho problémy nemajú východisko? Nadobudla jeho depresia alebo iná závažná psychiatrická diagnóza také obludné rozmery, až nevidel nádej na zlepšenie a mal pred sebou len vyhliadku života charakterizovaného prežívaním v každodenných pekelných mukách? Kde sa nachádzal ten gordický uzol, ktorý bolo treba preťať, aby sa jeho tragickému koncu podarilo predísť? Čo by sa muselo stať, aby on a jemu podobní nešťastníci nekončili v márnici?
Mám rada život a myslím si, že stojí za to ho žiť, aj keď je niekedy pekelne ťažký. Čas plynie neuveriteľne rýchlo a aj tak raz udrie naša posledná hodina, kedy anjel smrti nad nami rozprestrie svoje krídla. Potom už naše vedomie prestane existovať a ponoríme sa do večnej prázdnoty. Sú si vôbec ľudia, ktorí si dobrovoľne skracujú život, vedomí aký veľký dar svojím konaním zahadzujú a že ich rozhodnutie umrieť je nezvratné? Rátajú s možnosťou, že zlomok sekundy pred smrťou na nich doľahne pekelná tieseň, že sa práve dopustili najväčšej chyby svojho života, ktorú už nikdy neodčinia? Teraz nemám na mysli len samovrahov, ale aj ľudí, ktorí sa, či už vedome alebo nevedome, zabíjajú postupne - notorických alkoholikov, fajčiarov alebo ľudí, ktorí systematicky opovrhujú zásadami zdravej životosprávy a najčastejšie sa stávajú pacientmi ohrozenými stavmi nezlučiteľnými so životom, ako sú následky po opakovanom infarkte myokardu či rakovinovom ochorení v terminálnom štádiu. Toľko racionalizujú a zľahčujú svoju situáciu, až im už niet pomoci.
Som presvedčená, že človek môže výrazne zvýšiť kvalitu svojho života, ak dodržiava kľúčové zásady zdravej životosprávy. Pre harmonické fungovanie ľudského organizmu je dôležitý vyvážený jedálniček bohatý na vlákninu a zdravé tuky pri minimálnej konzumácii mäsa, sladkostí a polotovarov, pravidelný pohyb minimálne trikrát týždenne v trvaní aspoň dvadsať minút, čas na relaxáciu a dostatok spánku, angažovanosť v ľubovoľnej dobrovoľníckej činnosti a zdravé vzťahy s blízkymi ľuďmi. Považujem za nepochopiteľné, že lekári nerobia v tejto oblasti väčšiu osvetu a väčšina z nich sa neustále uchyľuje ku konvenčnej medicíne, ktorá rieši (resp. prekryje) len symptóm a nelieči chorobu ako celok. V horšom prípade môžu nežiaduce účinky liekov spustiť oveľa závažnejšie ochorenie než to, proti ktorému boli pôvodne predpísané. Pritom po lieky na prírodnej báze bez vedľajčích účinkov netreba vôbec chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť do svojho vnútra, lebo každý človek má potenciál vyliečiť sa, ak bude celoživotne dbať na zásady zdravej životosprávy. Žiaľ, v našej spoločnosti ešte stále hrajú prím zisky všakovakých farmafiriem, keďže lieky sa nezriedka plošne predpisujú aj pacientom, ktorí by ich vôbec nemuseli brať (napríklad antibiotiká pri nekomplikovanom priebehu chrípkových ochorení či očkovanie proti COVID-19 deťom, ktoré nemajú žiadne závažné pridružené diagnózy). Okrem toho lekári nemajú kapacitu ani motiváciu vzdelávať sa, a tak sa častokrát uchyľujú k predpísaným spôsobom liečby.
Čo teda urobiť s tým, že pohrebným spoločnostiam sa plnia kapacity raketovým tempom a lekári nestíhajú odbavovať pacientov, ktorí zohrievajú stoličky v preplnených čakárňach? Možno by pomohlo, keby sme sa sústredili na včasnú prevenciu. Veľa môžeme docieliť už zmenou postoja k našej životospráve. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo jeme, či v strave prijímame dosť vlákniny a zdravých tukov, či sa dosť hýbeme, relaxujeme, spíme. Premýšľajme, ako môžeme byť užitoční pre druhých a zapojme sa do dobrovoľníctva (napríklad mne osobne to pomohlo dostať sa von z anorexie). Dbajme viac na dobré rodinné vzťahy. Samozrejme to nikdy nebude úplne ideálne, no skúsme aspoň začať pri nastoľovaní zdravých hraníc a vyvíjaní maximálnej možnej miery empatie. Verím, že ak v toľkých oblastiach dokážeme zrealizovať zmenu k lepšiemu (samozrejme postupne), výrazne sa nám uľaví a nebudeme si zbyčne skracovať život.
