Ambulanciu psychiatra navštevujem už dlhé roky, no ani ja sama som sa neubránila predsudkom voči mojim "spolupacientom". Možno bol za tým strach, alebo môj rozum jednoducho automaticky vyplnil medzeru v mojom poznaní náhľadom, ktorý mu "ponúkala" nálada v spoločnosti. Domnievala som sa, že pacienti psychiatra sú agresívni, násilní a správajú sa podivne. Je však táto hypotéza pravdivá?
Niekoľkokrát sa mi stalo, že sa mi v čakárni spontánne prihovorili úplne neznámi ľudia. Vďaka tejto skúsenosti som zistila, že medzi pacientmi v ambulancii psychiatra človek stretne približne takých istých ľudí ako všade. Niektorí sú skutočne excentrickí a po mentálnej stránke zaostalí. Takých je však menšina. Mnohí iní sú apatickí a skleslí či extrémne vystrašení. Môžu byť hlboko ponorení v symptómoch ochorenia, ktorým trpia, a tak okolitý svet vnímajú celkom inak ako väčšina ľudí. To však automaticky nezanamená, že všetci sú nebezpeční podivíni, ktorí môžu predstavovať reálnu hrozbu pre seba a/alebo svoje okolie.
Väčšinová spločnosť pozerá s dešpektom na ľudí, ktorí majú psychiatrickú diagnózu, a vníma ich ako menejcenných. Je to zjednodušujúce odsudzujúce videnie. Všetkých týchto ľudí hodnotí ako "ťažké diagnózy", ktoré treba vyčleniť na okraj spoločnosti. Lenže realita je oveľa pestrejšia a komplikovanejšia. Ani tých, ktorých napríklad ochorenie invalidizovalo, prípadne sú mentálne zaostalí, nemáme právo považovať za menejcenných. Ich zmýšľanie je v mnohom podobné tomu detskému, lebo nedokážu obsiahnuť realitu v celej komplexnosti, strácajú orientáciu, a tak okolitý svet vnímajú zjednodušene či selektívne. To, čo pre nich nemá emocionálny náboj, ich jednoducho nechá celkom ľahostajnými, prípadne to vytesnia. Často pripisujú dôležitosť veciam, ktoré väčšinu ľudí vôbec nezaujmú. Žijú tu a teraz a v ich mysli niet miesta pre rôzne abstraktné kategórie ako smrť, láska, nádej, atď. Nerozumiem tomu, prečo spoločnosť týchto ľúdi ostrakizuje, keď v skutočnosti sú medzi nimi deti v tele dospelých, ktoré len potrebujú láskavé zaobchádzanie a pozornosť.
Časy, v ktorých žijeme, vyvíjajú na psychiku enormný tlak, a je pravdepodobné, že za svoj život si mnohí na vlastnej koži prežijeme skúsenosť s istou formou psychického ochorenia, či už dlhodobejšieho alebo krátkodobejšieho charakteru, v ľahšej či závažnejšej forme. Vyhľadať pomoc u psychiatra nie je hanba. Sme zraniteľní, lebo sme ľudia, a nie stroje. Aj pacienti v čakárni u psychiatra sú "obyčajní" ľudia, ktorí len možno vybočujú z definície normality, lebo sa s nimi osud kruto zahral a nadelil im nálož náročných životných situácií, s ktorými sa museli vyrovnať. Možno utrpeli komplikovaný úraz ako jeden z pacientov. Ten si pri škaredom páde z rebríka zlomil panvu a ešte sa popri následkoch, s ktorými sa potýka, stará o nevyliečiteľne chorú manželku odkázanú na invalidný vozík. Alebo mali dieťa, ktoré trpelo častými astmatickými záchvatmi, a obetavá strarostlivosť oň a konštantný tlak stresu zanechali na ich psychike nezmazateľné stopy.
Majme preto otvorené uši a srdcia pre ľudí, s ktorými sa osud nemaznal, lebo nevieme, kedy sa môžeme ocitnúť na ich mieste. Vtedy určite oceníme čo i len malý náznak empatie či ochoty vypočuť si náš neľahký životný príbeh, aby sme sa s ním pokúsili vyrovnať.
