Smrť berieme ako niečo negatívne, smutné, nežiaduce. Iste, napríklad zážitok odchodu blízkej duše do večnosti je zväčša plný bolestivých emócií a takisto strachu, lebo skon iného človeka znamená pre nás pripomienku našej vlastnej krehkosti a pominuteľnosti. Nič netrvá večne, a tak ani život človeka nie. Zatiaľ. Ale je to dobré, lebo inak by sme si našu existenciu nevážili a nesnažili by sme sa žiť tak, aby sme, keď príde náš čas, opustili tento svet ak už nie spokojní, tak aspoň zmierení.
Umieranie a odchod na večnosť často spájame so strachom a neistotou. Niet div, veď nikto, kto "odišiel na druhý breh", sa do sveta živých nevrátil a nepodal správu o tom "desivom tajomne". Naďalej teda ostávame v nevedomosti, čo znamená umrieť. Predstavujem si to, ako keď niekto vstúpi do neprebádanej tmavej jaskyne, kde pred ním nikdy iná živá bytosť nestála. V tom majú, myslím, výhodu objavitelia doteraz nevidených končín našej planéty, lebo tí sú navyknutí konfrontovať sa s neznámom, a tak ich v tejto súvislosti pravdepodobne nesužujú také silné obavy ako nás "bežných smrteľníkov". Keď sa nad tým zamyslím, zážitok "malej smrti" si nesieme každý so sebou už od narodenia. Veď čo sa deje zakaždým, keď zaspíme? Stratíme sa tomuto zmyslovému svetu, nevnímame a naše telo sa "prepína na nižšie obrátky". Spomaľuje sa dýchanie a myseľ prechádza do stavu mimo reality. Stávame sa bezbrannými. Keby nám niekto, nedajbože, siahol na život, ani by sme nehlesli. Možno je smrť niečo ako silné spánkové mrákoty s tým rozdielom, že je to už navždy. Desivé? Veď ale ani keď spíme, nemyslíme s úzkosťou na to, že by sme sa už chceli prebudiť. Jedine vtedy, keď sa nám snívajú nočné mory. Takto snáď vyzerá smrť ľudí, ktorí počas života napáchali nemálo neprávostí a nechali za sebou spúšť zlomených ľudských osudov. Nikdy nekončiaci zlý sen, z ktorého sa túžia prebudiť, ale nejde to. Niečo mi však napovedá, že ak existuje spravodlivosť, a ja verím, že existuje, smrť ľudí, ktorí žijú to, čomu sa hovorí "dobrý život" nemôže byť desivým či bolestivým stavom. Veriaci napríklad dúfajú, že sa po smrti nájdu v stave večnej blaženosti, kedy im nebude nič chýbať, pominú sa všetky bolesti a budú v dokonalej harmónii s Božskou osobou, prírodou i celým univerzom.
Väčšina z nás dúfa, či už sme veriaci alebo ateisti, že sa dožijeme šťastnej hodiny smrti. Každý má iné predstavy, ako by si prial odísť z tohto sveta, ak by si mohol vybrať. Niekto vo vlastnej posteli v spánku obklopený svojimi najbližšími, iný zas pri práci v stave dokonalého flow. Keďže ja som zanietená športovkyňa, ak by som si mohla zvoliť spôsob odchodu na večnosť, páčilo by sa mi odísť niekde v horách počas výstupu na strmý vrch zahalený v opare súmraku. Nebo by bolo sfarbené dočervena, vzduch svieži a na prírodu by sa pomaly stlala podvečerná rosa. Okolo mňa by sa rozprestierali výhľady na harmonicky pôsobiacu krajinu. Akoby sa všade uložil sýtozelený pokoj a tíš. Krátko pred smrťou by som ešte hľadela do tváre charizmatického záchranára, ktorý by mi prišiel na pomoc a potom by som už bez obáv vykročila do nepoznanej krajiny večnosti. Dokonale zmierená so sebou a so svetom a s vedomím, že som žila naplnený život a neostali mi žiadne nevyriešené krivdy či hnevy. A kto by sa takej smrti obával?
Vykresľovať smrť ako niečo pozitívne je akiste "pritiahnuté za vlasy", no démonizovať ju a desiť sa jej nie je určite o nič zdravší pohľad na túto súčasť ľudského života. To, ako pristupujeme k smrti, sa väčšinou v priebehu života mení. Zo svojej skúsenosti môžem povedať, že ako dieťa som sa smrti obávala ako úskočnej a desivo tajomnej bytosti, ktorá nepozná zľutovanie. Mám v živej pamäti, že som sa dokonca bála večer zaspať zo strachu, že sa ráno už neprebudím. Trpela som silnými úzkosťami a kedykoľvek prišla reč na smrť, zmenila som sa na hotový uzlíček negatívnych pocitov a vnemov. Ako šesťročná som totiž nadobudla skúsenosť s umieraním, keď mi odišiel milovaný starý otec. To, že ku koncu života už mohol byť nesmierne vyčerpaný a že pri tej ťažkej chorobe, s ktorou dlho bojoval urputne ako lev (vlastne výstižnejšie by bolo prirovnanie k býkovi, keďže sa narodil v tomto znamení), mu odchod a večnosť mohol priniesť vytúženú úľavu, som do úvahy nebrala. Myslím, že starý otec Michal žil hodnotný a dobromyseľný život, s nikým neviedol žabomyšie vojny a ľuďom v núdzi pomáhal,ako vedel. Bol to hlboko veriaci spravodlivý človek, ktorý sa obetavo staral o moju mamu a jej dvoch bratov a bol oporou pre svoju manželku.
Ak teda chceme odísť z tohto sveta v pokoji, pokúsme sa žiť život ako môj starý otec. Život bez nenávisti a závisti naplnený radosťou z pomoci druhým ľuďom. Možno sa to javí ako náročné predsavzatie, no určite nie je nesplniteľné. Ja sa ho aspoň pokúsim naplniť. Stojí to určite za to.
