Denník N nedávno priniesol zaujímavý článok o tom, že závislosť na alkohole človeka síce dokáže strhnúť až na okraj priepasti, no dá sa jej postaviť čelom a začať celkom nanovo. Motivácia k zmene však musí vychádzať zvnútra. Ak teda ťažký alkoholik z článku, ktorý niekoľkokrát v dôsledku nadužívania alkoholu krvácal do tráviaceho traktu, dokáže povedať stop, radikálne zmeniť svoj život a dokonca pomáhať iným ľuďom, prečo je také ťažké nájsť motiváciu odmietnuť alkohol? Odkiaľ sa berie ten celospoločenský tlak, že okolie zväčša považuje abstinenta za akéhosi čudáka, outsidera, ktorý sa nechce "baviť" a prezentuje svoj urážlivý odmietavý postoj, ak povie - nie, ďakujem, nebudem piť alkohol?
Celý život sa staviam k alkoholu a cigaretám odmietavo, v dôsledku čoho som zväčša odsunutá na perifériu spoločenského diania. Navštívila som možno tak maximálne tri párty, pričom som tam nevypila ani kvapku. V mladosti som mala utkvelý pocit, že mi niečo uteká, že som "zmeškala vlak". Väčšina mojich rovesníkov fajčila ako továrenské komíny, alebo pila ako dúhy. Mne to bolo odporné. Bola som si vedomá rizík, ktoré konzumácia návykových látok prináša. Pre mladých ľudí nie je jednoduché odlišovať sa, no ja som sa napríklad usilovala obklopiť podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, čo nebolo jednoduché. Nezapadala som, lebo v našej rodine sa alkohol konzumoval len maximálne ojedinele, a tak som oslavy opúšťala medzi prvými - akonáhle hladina alkoholu stúpla a začínali sa viesť typické "ožralecké reči". Môj otec dlhé roky pôsobil ako psychoterapeut v Centre pre liečbu drogových závislostí a na protialkoholickom oddelení v jednej psychiatrickej nemocnici. U pacientov sa tešil veľkej obľube a úcte, lebo sa o ňom vedelo, že sa mu podarilo skrotiť svojich vlastných démonov a dlhodobo v tom vytrvať.
Postoj k alkoholu sa vytvára v rodine. Ak napríklad dieťa vidí rodičov piť alkohol, prípadne ich nachádza opitých, s veľkou pravdepodobnosťou si bude myslieť, že to je ten jediný správny modus vivendi. Takisto ak mu rodičia dávajú najavo, že ho iba trpia a neposkytnú mu primerané citové zázemie, riziko, že sa pridá do partie "závislákov" výrazne narastá. Skrátka si hľadá skupinu, ktorá ho príjme do svojich radov a uzná jeho individualitu. Vtedy mu môže pripadať lákavé nadväzovať "alkoholové známosti", aj keď v skutočnosti nemajú absolútne nič spoločné so skutočnými priateľstvami. Títo známi sa správajú ako krysy - rozutekajú sa, akonáhle sa človek dostane do problémov, čo zákonite nastane. Ak však dieťa získa skúsenosť, že alkoholu sa treba vyhnúť, prípadne ho konzumovať v čo najmenšej miere, s veľkou pravdepodobnosťou sa tohto postoja nevzdá a odovzdá ho ďalej. Zrejme nebude v kolektíve považované za obľúbené či atraktívne, no príde čas, kedy sa s tým dokáže vysporiadať.
Ľudia častokrát požívajú alkohol ako ventil svojich problémov miesto toho, aby ich riešili priamo. Tým ich odsúvajú do úzadia, kde sa nabaľujú, až dosiahnu obludné rozmery smrtiacej cunami vlny. Časom sa z tohto prístupu k ne-riešeniu problémových situácií stane zvyk, akýsi rituál, až droga totálne prevezme nad človekom kontrolu. Už nepije preto, lebo chce, ale preto, lebo musí. Stáva sa ľudskou troskou, nášľapnou mínou, ktorá ničí všetkých naokolo vrátane seba deštruktívnou silou. Závislosť je zákerná v tom, že vzniká plíživo. Plazí sa nečujne ako had a potom bez varovania zaútočí. Otrávi človeku vnútro svojím jedom a ten ocitá sa v agónii tela aj duše. Rozpadajú sa mu vzťahy, rúca sa osobnostná integrita, no on si namýšľa, že to má pod kontrolou a nepotrebujeme pomoc.
Prvý krok na ceste k vyliečeniu predstavuje priznať si, že máme problém. Častokrát ide o oslobodzujúce zistenie, lebo tak dokážeme závislosť odčleniť od svojho vnútra. Abstinencia chce nesmierne veľa odriekania, no čím dlhšie v nej pokračujeme, tým väčšiu istotu v nej nadobúdame a viac sa vzďaľujeme tej nešťastnej a zničenej verzii seba. Ak by napríklad môj otec nezačal abstinovať, zrejme by nikdy nestretol moju mamu a nestal sa šťastným otcom dvoch dcér. Ak by som sa cestou abstinencie od anorektických rituálov nevydala ja, nestretla by som svojho budúceho manžela a nemohla by som byť šťastná a vnútorne slobodná. Aj otec, aj ja sme padli na úplné dno, no dokázali sme pozbierať úlomky svojej duše. Naše minulé skúsenosti sme pevne uzavreli do pomyselného šuplíka v mysli. Prišli aj ťažké chvíle, kedy sa nás usilovala vtiahnuť opäť, ale nepodľahli sme.
Verím, že naša skúsenosť dokáže vliať aspoň štipku nádeje, že z bludiska závislosti vedie cesta von a že do spoločnosti budú podobné príbehy so šťastným koncom prenikať čoraz častejšie. Dúfam, že médiá budú schopné poskytnúť väčší priestor prevencii miesto toho, aby vysielali reklamy propagujúce cigarety či alkohol. Osveta v súvislosti s úskaliami alkoholizmu by mala preniknúť do školských osnov a tvoriť pevnú súčasť rodinnej výchovy.
