Lekárov mám vo veľkej úcte, lebo tuším, v akých náročných podmienkach pracujú. Týmto blogom ich v žiadnom prípade nechcem hádzať všetkých do jedného vreca s nálepkou povýšenectva a chýbajúcej empatie. Viem, že existujú aj takí, ktorí svoje povolanie vykonávajú z láskou, a ísť k nim na konzultáciu sa, vďakabohu, nepribližuje utrpeniu mladého Werthera. Moje osobné skúsenosti s lekármi sú však prinajmenšom pestré.
V detsve som dosť veľa času trávila po nemocniciach, keďže lekári nevedeli zistiť príčinu môjho nechutenstva. Vyšetrenia organickú poruchu nenašli, a tak som putovala z jednej detskej psychiatrie na druhú. Verím, že v súčasnosti sa už podmienky zmenili aspoň o niečo málo k lepšiemu, no v čase, ked som tam bola ja, to bolo príšerné, takmer ako v nacistickom tábore smrti. Človek mal pocit, že na neho "padajú steny" kamkoľvek sa pohol. Premkýňal ho pocit bezútešnosti, úzkosti a strachu. Pacienti dostávali lieky, o ktorých samozrejme zväčša nemali ani tušenia, načo sú. Niektorí sa snažili podvádzať, a tak napríklad drahý vysokoenergetický nápoj, ktorý dávali pacientkam s anorexiou, aby dostali do tela vitamíny a zosilneli, končil vyliaty v kvetináčoch. Na streche pri toaletách sa zas váľali sáčky naplnené zvratkami, ktorých sa zbavili dievčatá s bulímiou. Zákaz ísť na WC skôr ako pol hodinu po jedle im teda evidentne nezabránil v dokonaní ich zámeru zbaviť sa skonzumovanej potravy. Závislosť sa mi občas javila silnejšia ako zdravý rozum, keď napríklad dievčaťu, ktorému už od hladovania bolo vidno všetky kosti a doslova sa strácalo pred očami našli kus mäsa z obeda vo vrecku svetra, ktorý malo v ten deň na sebe, . Reštrikcie, tresty a šírenie atmosféry strachu ako terapeutický prostriedok pomôže asi iba málokomu, a tak som sa ani nečudovala, že pacientky hospitalizované s poruchami príjmu potravy naďalej odmietali jedlo. Pamätám si, ako ich strašili, že ak nezačnú jesť, pripoja ich na sondu a budú im potravu dávať cez nos. Vtedy sa moje vtedajšie spolupacientky stávali stelesnenými výjavmi hrôzy, lebo keby ich takto kŕmili, už by nemohli robiť žiadne manipulácie s jedlom, ako na to boli zvyknuté. Nebáli sa o svoj život, obávali sa, že priberú.
Keď som bola ako dieťa svedkom podobných anorektických a bulimických praktík, nerozumela som im a zdali sa mi, pravdu povediac, miestami hrozné a inokedy aj smiešne. Časom som však zápas s anorexiou "ochutnala" aj ja sama. Bola som na tom tak zle, že dokonca doktorka na jednej nemenovanej psychiatrii povedala, že sa vraj nikdy neuzdravím. Najhoršie na tom všetkom bolo, že tú vetu vypustila zo svojich úst pri rozhovore s mojou mamou. Keby moja mama nebola bojovníčka a neverila by vo mňa, bola by sa mohla na mieste rovno nervovo zrútiť. Akým právom ma pani doktorka takto onálepkovala? Odkiaľ vzala to nevývratné presvedčenie, že mi už niet pomoci? Uvedomovala si, čo svojím konštatovaním mohla spôsobiť? Bola schopná vcítiť sa do role mojej mamy? Ako by sa cítila ona, keby jej nejaký lekár povedal, že jej dcéra je stratený prípad? Bolo pre ňu skutočne také náročné komunikovať s úctou a empatiou a voliť celkom iné slová? Urobila tú najjednoduchšiu a najalibistickejšiu vec, čo mohla - hodila všetku zodpovednosť na mňa. Označila vinníka a tým bola pre ňu situácia vyriešená.
Tento príbeh má šťastný koniec v tom zmysle, že ortieľ pani doktorky sa nesplnil a z anorexie som vonku už viac ako štyri roky. Pocit, že abstinujem od mojej nelátkovej drogy, je jeden z najoslobodzujúcejších, ktoré poznám. Cítim sa silná, no zároveň si uvedomujem svoju zraniteľnosť a snažím sa zachovať si pred chorobou pokoru a rešpekt. Neočakávala som, že sa zo závislosti dostanem vďaka nadobudnutiu zdravej váhy a dodržiavaniu zásad pravidelného a pestrého stravovania sa - tomu, čoho som sa najviac obávala. Som vďačná, že sa mi podarilo vyliečiť, keď som bola mimo priestorov nemocnice. Viem totiž, že pacientky, ktoré sa uzdravili vďaka pobytu na psychiatrii (nebolo ich veľa), sa tam veľmi často zvykli vracať, lebo nedokázali skĺbiť zdravie s bežným životom plným stresu a chaosu. A to je presne to, čo nemocničným pobytom napríklad na psychiatrii chýba, že sa sústreďujú na liečenie izolovaných príznakov miesto toho, aby riešili ochorenie ako celok a snažili sa pacienta čo najviac splnomocniť a pripraviť na život vonku.
