Išla som dnes na bicykli po svojej obľúbenej trase z Rače na Biely kríž. Akurát som sa rútila smerom dole z Bieleho kríža na Peknú cestu. Vychutnávala som si pomaly už jesenné povetrie a ešte stále dosť silné lúče slnka. Bola som ponorená do svojich myšlienok, keď tu zrazu, sčista-jasna, vyrástol predo mnou desivý zjav. Nahovárala som si, že ma iba šáli zrak a opäť raz úraduje moja obrazotvornosť, ktorá je v poslednom čase mimoriadne prebujnelá. Tentokrát to však nebol ten prípad. Bola to mrazivá, krutá a surová realita. Mala som pocit, akoby som sa zrazu ocitla v krajine zombie príšer. Pár metrov predo mnou totiž bežal na kosť vychudnutý muž. Keď hovorím bežal, nevyjadrujem sa úplne exaktne. Klátil sa, úbožiak, zo strany na stranu. Pripomenul mi zhrdzavený odkvap pod strechou, ktorý v nepriazni silného víchru a dažďa zažíva posledné chvíle svojej existencie v spojení so strechou a vietor ho kmáše zo strany na stranu, kým on sa len bezradne a zúfalo zmieta neschopný odporu. Ten bežec nemal jediného svalu a oblečenie za ním vialo, hoci mal na sebe priliehavé krátke nohavice. Bol to desivý pohľad. A takto som niekoľko mesiacov dozadu vyzerala aj ja!!! Mám celkom rozvinuté estetické cítenie, a preto tento zjav klal môj zrak. Keď sa však v myšlienkach vrátim späť, keď bola kostra zo mňa, nedesilo ma to, práve naopak. Napĺňalo ma to podivnou chorobnou rozkošou a uspokojením. A to je na tom to najtoxickejšie, že si takéhoto úskočného hada chováte na hrudi ako domáce zvieratko a on vás pritom ničí. Ale späť k môjmu zážitku. Chcela som sa tomu nešťastníkovi prihovoriť, opýtať sa ho, či je v poriadku. Už som mala aj pripravenú vetu, ktorou som ho chcela vytrhnúť z jeho chorobného poblúznenia uprostred očistného rituálu. No hádajte, čo sa stalo. Myslíte, že som niečo povedala? Nie, proste som zamrzla. Nebola som schopná vydať ani hláska. Ja, čo som najnovšie hrdá na svoju duchaprítomnosť a pohotové repliky, som ostala úplne bez slov. Vnútorne to mnou však tak pohlo, že som okamžite zamierila domov a dala sa do písania tohto blogu...
Ľudkovia, ak to čítajte aj takí, ktorí sa potýkate s anorexiou, tak vedzte, že anorexia je zradná zlodejka. Nič viac a nič menej. Ukradne vám telo, svaly, chuť do života, pokoj duše, sny, vízie, city.. Prídete o zdravý rozum a triezvy úsudok. Meníte sa na podivné bezpohlavné neutrum, ktoré už v skutočnosti ani nie ste vy a ktoré sa nezúčastnene zakráda priestorom a odvšadiaľ vytŕča ako krutý výkričník neschopný zvládať samotu či poradiť si s vlastnými emóciami.
Čo sa týka starostlivosti o pacientky a pacientov s anorexiou, tak stav nášho zdravotníctva mi leží v žalúdku ako pokazené jedlo. Je to strašný pocit bezmocnosti. Ale čo môžem robiť? Môžem ísť pozitívnym príkladom. To v prvom rade. Okrem toho sa môžem zapojiť do projektov, ktoré sa anorektičkám a anorektikom usilujú pomôcť. Viete, čo by ma urobilo skutočne šťastnou? Stať sa pre niekoho takým mikrospúšťačíkom jeho osobnej premeny. Viem, že som ešte úplne nevyhrala, čo sa týka mňa, no myslím si, že užitočná môžem byť svojím spôsobom i tak. Prešla som si skutočným anorektickým peklom a verím, že mám dávku potrebnej empatie a že zo seba vydolujem tú schopnosť posunúť človeka k optimálnejšiemu fungovaniu so sebou samým a so svetom.
Takže som sa rozhodla. Skúsim ísť do toho a obrátiť sa na niekoho, kto by ma vedel navigovať tak, aby som mohla byť užitočná, kde sa niekto ešte trápi a blúdi v bludisku predstáv o vysnívanej (pod)váhe. To, ako a či som v tom uspela, sa dozviete v nasledujúcom blogu.
