Na základke som bola športové drevo. Decká ma sekírovali, lebo pri voleyballe mi lopta skoro zakaždým takmer prebúrala strop, prípadne odletela mimo ihriska. Keď sme raz na telesnej hádzali granátom, takmer som knokautovala našu telocvikárku. Bola to jedna veľká nočná mora, len neviem, či horšia pre mňa alebo moje okolie, ktoré z bezpečnostných dôvodov muselo zakaždým ozlomkrky utekať do úkrytu, len čo na mňa letela lopta.
Na strednej to už bolo s mojimi športovými zručnosťami trochu lepšie, no talentom sa moje pokusy nedali nazvať ani len zďaleka. Ďalší krok vpred z úrovne dreveného Pinochia nastal, keď som začala pravidelne jazdiť na bicykli. Zistila som, že je to skvelý ventil stresu a spúšťač endorfínov. Môj prastarý bajk už mal zo mňa hrôzu, lebo som ho vláčila po tých najstrmších kopcoch, ktoré som dokázala nájsť.
Na výške som pre zmenu pričuchla k behu. Zachutil mi tak, že nič kratšie ako 15 kilometrov som nepovažovala za bežecký tréning. Doteraz mi rozum zastáva nad tým, že som sa nikde nevykotila a nebolo mi treba volať erzetpéčku, keď som zakaždým bežala tak rýchlo a tak ďaleko a ešte aj v hlbokom kalorickom deficite. Regenerácia nulová, pôžitok z behu žiaden, mojimi parťáčkami sa stali stagnácia a únava. Potrebovala som si dokázať, že som dosť dobrá a pretrénovala sa k nervovému zrúteniu a k dvojnásobnej hospitalizácii v Pinelke. Musela som sa odraziť od dna a vďaka tvrdej disciplíne v pravidelnému jedeniu som sa časom k behu opäť vrátila. Postupne som začala trénovať zmysluplne s pomocou Garmin trénera. Konečne prišiel reálny pokrok! Beh ma naučil, ba doslova prinútil osvojiť si umenie počúvať svoje telo, pravidelne opatrne naťahovať stuhnuté svalové partie, posilniť brušné svaly a meditovať.
Kedysi som si stanovila cieľ zabehnút 10 kilometrov za 50 minút, prípadne sa dostať aj pod tento časový limit. Nebola by to však zábava, keby sa niečo zas nepooralo. Škrt cez rozpočet mi urobil výlet do Bruselu, ktorý si vyžiadal osemnásťhodinové sedenie v brutálne klimatizovanom buse cestou tam aj nazad. Tentokrát sa moje telo vzopälo na zadné ako splašený kôň pod jazdcom-začiatočníkom. V noci som napoly spala, napoly bdela v polohe skrčeného paragarafu a klíma na mňa dula ako krutý severák na vrchole Mount Everestu. Pár dní nato ma seklo. Ak ste to zažili, viete, aká je tá bolesť ostrá a že každý pohyb neskutočne bolí. Neprajem to fakt nikomu...
Postupne sa mi tú bolesť podarilo vyduriť z oblasti krížovej chrbtice, no ona sa pre zmenu presťahovala pod lopatku a tam mi ukazovala dlhý nos, že sa jej tak ľahko nezbavím. To už som v stave besniacej fúrie vyhľadala fyzioterapeuta, ktorý mi poradil, že ak sa chcem bolesti zbaviť, musí za zo mňa stať fakír. A tak sa každý deň teda mením na toho fakíra a vegetím si na tenisovej loptičke. Bolesť sa mi ešte stále vysmieva, no už aspoň prestala posmešne vyplazovať jazyk. Učím sa krkolomným pozíciám, no čo človek neurobí, aby bol opäť fit?
