Dnes som sa teda zobudila do druhého dňa mojej sedemdňovej abstinencie. Predbehla som budík o 5.30 a už som bola na nohách. Svrbela ma nôžka a vravela - poď, sovička, na tanec. Skočíme si troška. Určite všetci tušíte, čo sa pre mňa skrýva pod slovom tanec, ktoré je v pôvodnej básni. Áno, strašne sa mi chcelo behať! Urobila som nádych-výdych, ako to odporúčajú všetci "dušpastieri" a "duš-hojiči" a pustila si brušáky zo včera, však snáď piskľavý hlások nutkania stíchne. Kým som v mojej izbe páchala pri brušákoch harakiri, bolo fajn. Mala som ešte čo robiť so slušnou svalovkou po včerajšom brušákovom dvojboji. Po dokončení spevňovacích cvikov ma však zase omínalo, že som málo unavená. Viete, mne sa doteraz pohyb nerátal, kým som nebola taká zničená, že som sa prehupla do robotického stavu, pri ktorom ani neviete, že existujete a idete, takpovediac, na autopilota. No a ten stav dnes nenastal, a tak som sa cítila asi ako žena, ktorá ide do obchodu, no nepodarí sa jej kúpiť všetko, čo chce alebo potrebuje.
Fajn, predýchala som to. Opäť mi pomohla asistencia presmerovať myšlienky. Počas cesty v autobuse cez celú Bratislavu som rozmýšľala nad tým, čo som vlastne športom chcela dosiahnuť, keď som s ním začala. Zo začiatku to bola tá "správna" motivácia cítiť sa dobre a nabiť sa tými typickými endorfínmi, ktoré všetci s takým oduševnením naháňame a neváhame sa pre to vystaviť diskomfortu a väčšiemu alebo menšiemu riziku úrazu. Neskôr som športovala, aby som schudla. Bola som dosť chudá, ale chcela som byť ešte viac. V ďalšej fáze môjho vývoja som sa dostala na úroveň vymačkať zo seba maximum, byť čo najrýchlejšia a vydať zo seba čo najviac energie. Nikdy som nešportovala podľa žiadneho plánu. Bolo to o tom, aby som išla, koľko som vládala. Zo začiatku som dokonca trénovala dvojfázovo, za čo sa mi určite poďakovali moje kĺby. Prvá fáza spočívala v namáhavých cvikoch bojového športu tae-bo po dobu asi hodiny aj pol. Po pár hodinovom oddychu nasledoval ešte beh alebo bicykel. Či som vládala? No nie, nevládala. Len ma proste hlava hnala do takýchto krkolomných výkonov. V najhoršej fáze som sa doslova bála rána, lebo som vedela, čo všetko a v akej náročnosti budem "musieť" odcvičiť. Vtedy som jedla iba zeleninu a naozaj sa čudujem, ako je možné, že som voľakde pri behu či skákaní a výkopoch neskolabovala. Neskôr som pochopila, že zelenina stačiť asi nebude. Prišla som o všetky svaly a psychicky sa cítila príšerne. Klesla som až na 43 kg pri výške 173 cm, no vďaka pravidelným konzultáciám s dietologičkou som sa postupne dopracovala k disciplinovanému stravovaniu a k váhe primeranej pre môj vek a výšku. Keby som bola vedela, koľko zmien pozitívnym smerom mi to prinesie, urobím to už dávno.
Nástraha porúch príjmu potravy a anorektickej histórie je však v tom, že človek musí bojovať každodenne. Musí presvedčiť seba samého, že chudnutie ani hladovanie mu nič do života pozitívne neprinesú a že šťastie a spokojnosť nemožno "znásilňovať" a že určite nesúvisia s váhou či vynaloženou energiou do športu. Ja som však pevne odhodlaná to robiť. Vždy som brala vysoké dávky psychofarmák, no postupne sa mi darí znižovať dávkovanie. Akonáhle by som začala strácať váhu, musela by som sa vrátiť k vyššej. A to nechcem za žiadnych okolností dopustiť. Aj preto sa tak držím a som taká odhodlaná v disciplinovanom stravovaní nepoľaviť, nech už je číslo na váhe akékoľvek. Prestala som vymýšľať s čisto bielkovinovou diétou a disciplinovane jem aj sacharidy. Vždy som chcela zabehnúť maratón, no táto motivácia ma prešla. Moje ašpirácie sa zmenili na trailové behy v hornatom teréne. Aj preto som s takou vervou trénovala kopce.
Nebudem klamať, beh mi neskutočne chýba a pri každom bežiacom človeku ma pichne pri srdci, že to nie som ja. Ale bicykel má tiež svoje čaro a keď všetku energiu neminiem na šport, aspoň mi jej viac ostáva na môj intelektuálny a spoločenský život. Takže všetko má svoje pre aj proti.
