Včera nedeľa bola, včela bol pekný čas. Na moju nedeľu slová tejto piesne sadli ako, s prepáčením, riťka na šerblík. Je to síce prirovnanie krajne neprozaické, no napriek tomu veľmi výstižné, tak verím, že mi ho prepáčite. No ale najprv vám rozpoviem, prečo som včera mala pekný čas. Tak počúvajte, vlastne čítajte.
Začala sa síce smutne s vyhliadkou pochmúrneho daždivého dňa a po prebdenej noci boli moje vyhliadky na príjemný deň fakt mizivé, no napriek tomu všetko dopadlo inak. Dážď na podiv ustal, aj keď bolo stále neisté, či sa znovu rozprší o dve hodiny alebo o štvrť stotiny sekundy. Nerozpršalo sa vôbec...
Už dávnejšie som sa s jedným kamarátom dohodla, že vyrazíme na bicykle. On sa živí tým, že ich opravuje a robí to s veľkou zručnosťou, čo viem potvrdiť (môj bicykel ktorý dal dokopy už niekoľkokrát, by vám o tom dokázal rozprávať dlhé príbehy plné radosti z nových komponentov, ktoré sadnú ako uliate). Vo voľnom čase, ktorého má fakt žalostne málo ako mnohí z nás, rád sadne na bicykel a vydáva sa objavovať nové zákutia. Síce som vedela, aké trasy jazdí, že na jeden šup si dá aj 50 kilometrov, no verila som mu, že mňa bude predsa len trochu šetriť. Čo sa týka počtu kilometrov, tak áno, šetril ma. Nabicyklovali sme "len" okolo 30 kilometrov. Ono sa zdá, že to vôbec nie je veľa, no skúste ísť 30 km náročným lesným terénom, kde nikdy neviete, či príde stúpanie alebo strmý zráz dole a či sa pošmyknete na koreni košatého stromu alebo až na tom kameni ukrytom za ním. Bolo dobre po daždi a všade blatistý terén, v ktorom by si divé svinky krochkali s labužníckym oduševnením. My sme sa toho však nezľakli a vydali sme sa naše tátoše vystaviť nepriazni terénu. V skutočnosti sme nepriazeň počasia a terénu vnímali opačne, lebo sme si hovorili, že aspoň sa vyhneme zástupom ľudí. A tak aj bolo. Myslela som si, že Kamzík poznám ako svoje topánky. Veď som tam každú voľnú chvíľku a zdolávala som ho už behom aj bicyklom aj peši s mojou Eliškou. Včera som však zistila, že som sa škaredo mýlila. Videla som také zákutia, o akých by sa mi nikdy ani nesnívalo. Trať bola náročná ale krásna. Chvíľu po príjemnej lesnej cestičke priateľskej k unaveným kĺbom a potom zas prudkými zrázmi hore-dole. Bola to výzva nielen pre svaly, ale aj pre mozog. Kto má rád traily vie, že pri tomto štýle jazdenia alebo behu sa potrápi nielen fyzička ale aj "psychička", čo je dokonalý recept, ak potrebujete zresetovať mozog preťažený impulzmi stereotypného charakteru. No vyvážali sme sa pekných pár hodín a môj kamarát sa kde-tu zastavil a fotografoval. Veru bolo čo. Krajina pôsobila ako začarovaná. Hmla sa dvíhala zo zeme ako divadelná opona na začiatku predstavenia. Výhľady sa otvárali tiež krásne, aj keď ja som bola taká ponorená do nerovností terénu, že som nemala kapacitu vnímať ich. Tak som sa iba spoľahla na kamaráta, že mi dá vedieť, ak bude niečo, čo naozaj bude stáť za sústredený pohľad. Nesklamal a to som to nemusela ani vysloviť. Akosi intuitívne, tušiac, že to ocením, ma vždy navigoval, kam mám uprieť zrak. Najkrajší moment výletu bol v jeho závere. Už som síce bola uťahaná, hladná a ubolená, no práve vtedy prišla odmena za prežitý diskomfort. Zrazu sme len zastali na konci prudkého zrázu dole a kamarát mi hovorí, aby som sa ticho vrátila späť. Čudovala som sa, prečo sa mám uprostred kopca vracať nazad. Však čo som ja rak, aby som chodila pospiatky?! Napriek tomu som ho počúvla a dobre somu urobila. Ukryté v húští sa na nás upieralo dvojo srnčích očí. Niekoľko minút sme sa takto vzájomne pozorovali. Bolo to naozaj čarovné. Pohybujem sa po lese dosť často, no na lesné zvery sa mi podarí natrafiť len ozaj výnimočne. Vždy ma potom zasiahne vlna radosti, že mi les prichádza v ústrety. Je to radosť, keď sa k tej spomienke v mysli vraciam, na niekoľko dní vopred zaručená. A včera sa to podarilo. Bolo to veľmi milé prekvapenie. No ani to nebol koniec. Ešte mala prísť "čerešnička na torte". Tá aj prišla a manifestovala sa tak, že som sa v lese stratila. Orientujem sa v ňom dobre, no napriek tomu už únava zrejme úradovala. Kamarát sa vybral ostrým zrázom dolu a ja som si povedala, že to obídem. Mala som totiž pred očami víziu, že voľakde nabehnem na kameň alebo šmykľavý koreň a bude ma treba ratovať. To som za žiadnych okolností nechcela dopustiť. Stala sa však iná adrenalínová udalosť. Poblúdila som. Nakoniec som sa síce vymotala, no so zbytočnou obchádzkou a ďalšími kilometrami navyše, keď som sa v panike vracala vo svojich stopách nazad. Domov som prišla po štyroch hodinách unavená, hladná a zablatená až za ušami. Z bicykla mi odpadávali kusiská pravého lesného blata, no oči mi svietili, ako keď niekto nájde zakopaný poklad. Takéto dobrodružstvo som dávno nežažila. Bolo to nabité adrenalínom, no plné príjemného súznenia s prírodou. Mala som pocit, že aj ja som les. Bola som skrátka vo svojom živle...
Dnes už ma čakal návrat ku každodennosti. Riešila som už iba všedné veci typu odprevadiť klientku do práce aj späť a nechať si opraviť môj starý notebook z čias strednej školy, ktorý so mnou prestal po toľkých rokoch spoločného fungovania spolupracovať. Môj deň sa niesol v znamení úvah, ako sa vrátim k behu. Viem, že to nesmiem hneď "prepáliť". Som pripravená začať kratšími vzdialenosťami v pomalšom tempe a striedať častejšie s cyklistikou.
Ak to tak zhrniem, vychádza mi, že z tejto výzvy, ktorú som si sama dala, vychádzam psychicky silnejšia, no najmä bohatšia o zážitky z miest, ktoré sú síce v mojej blízkosti, no doteraz som ich nenavštívila. A to určite nie je málo.
