Chcem sa vyhnúť predčasným súdom a nepochovať celkom nádej, že to takto bude už naveky a že to funguje všade rovnako (nanič). Som si vedomá, že lekári sa zväčša snažia konať v prospech svojich pacientov, alebo im minimálne vedome neubližujú. Verím, že prípady, kedy lekári zanedbávajú či podceňujú zdravotný stav svojich pacientov, sa vyskytujú len veľmi sporadicky. Nechcem totiž úplne prepadnúť skepse a beznádeji, lebo by to ničomu neosožilo. Jedným dychom sa však musím úprimne priznať, lebo klamať samú seba by všetko len zhoršilo, že som nahnevaná, sklamaná a moja dôvera v slovenské zdravotníctvo sa potáca v troskách.
Silne pochybujem o tom, že niekedy v histórii bolo obdobie, kedy lekári liečili chorých ľudí bez toho, aby ich prezreli. A to ľudstvo pamätá rôzne nákazlivé epidémie chorôb s príznakmi tak odpornými, že by ich nikto neprial zažiť ani svojmu úhlavnému nepriateľovi. Covidová doba však prístup niektorých lekárov zmenila na nepoznanie. Najnovšie totiž pri akomkoľvek čo i len minimálnom podozrení na COVID ordinujú lieky na diaľku. Nech sa akokoľvek snažím vcítiť, že pravdepodobne sú za tým obavy o ich vlastné zdravie či bezpečnosť iných pacientov, nedáva mi to zmysel. Je to vôbec v súlade s Hippokratovou prísahou, keď predpisujú po telefóne lieky, ktoré predstavujú obrovský zásah do organizmu pacienta a pacient s ich užívaním nemal žiadne skúsenosti? Kam sa stratil všetok osobný prístup? Kam sa vytratila empatia a úcta voči pacientovi, ktorý prežíva strach, neistotu a celkový diskomfort? Prečo pacient pre mnohých lekárov predstavuje iba nejaké číslo, na ktoré poberajú kapitáciu? Zmenil by sa ich prístup, keby mali vyššie platy a neboli vystavení takému obrovskému náporu?
Covidová situácia mnohé zmenila a vplyvom obáv o zdravie sa medzi ľudí vkradla akási neosobná atmosféra. Desivejšie však je, že sa to v niektorých prípadoch premieta aj do vzťahu lekár-pacient. Ako človek vôbec môže veriť zdravotníkovi, ktorý ho ani nevyšetrí? Pacient má príznaky respiračného ochorenia počas COVID epidémie, tak lekár jednoducho rozhodne, že má COVID, hoci pacient absolvoval PCR test s negatívnym výsledkom. Lebo je to pohodlné. Jednoducho mu v priebehu párminútového telefonického rozhovoru predpíše širokospektrálne antibiotiká, pošle mu recept do lekárne a vybavené. Lenže antibiotiká nie sú lentilky a nepredstavujú riešenie všetkých respiračných ochorení. Áno, sú veľmi účinné, ale majú aj množstvo vedľajších účinkov, nehovoriac o tom, že ak človeku nesadnú a on ich zo zdravotných dôvodov nebude môcť doužívať, pravdepodobne si vytvorí rezistenciu a následne mu nemusia vôbec zabrať, keď ich bude reálne potrebovať v budúcnosti. Alebo čo ak antibiotiká síce pôvodný zdravotný problém zmiernia, no následkom ich užívania má pacient opäť zdravotné problémy, tentokrát pre zmenu z celkom iného súdka? To sa má opäť pchať liekmi, aby ich potlačil?
Nebolo by jednoduchšie napríklad vyšetriť človeka s podozrením na COVID mimo ordinačných hodín, samozrejme za dodržania všetkých protipandemických opatrení? Je to skutočne taký veľký problém obetovať človeku pár minút zo svojho času, keď sa cíti naozaj zle a nedokáže si už doma poradiť sám? A je skutočne také neprimerane sebecké očakávať, že lekár pacienta prezrie a bude mu venovať plnú pozornosť? Sú pacienti s podozrením na COVID horší či menejcenní, že s nimi niektorí lekári jednajú, akoby takými boli? Prečo napríklad v minulosti existovali lekári, ktorí neváhali samých seba vystaviť riziku potenciálnej nákazy, lebo liečenie brali ako svoje životné poslanie, no momentálne sa po nich akoby zľahla zem?
Medicína oproti minulosti urobila obrovský pokrok v diagnostike ochorení a dĺžka dožitia sa významne predĺžila. Dočká sa však niekedy pokroku v ľudskosti a empatii?
