Vždy som bola (a doteraz som) na babičku hrdá. Má sto rokov, no myseľ sviežu skoro ako mladica. Sleduje politiku, číta denne tlač, miluje lúštenie obrázkových osemsmeroviek. Pamätá si presné miesto, kde v byte odložila to alebo ono. Som takmer o sedemdesiat rokov mladšia ako ona, no problém niečo doma nájsť mám, priznávam, oveľa častejšie. Toho, čo mne niekedy chýba, ona má na dostač - pokoru a trpezlivosť spojené s pevným odhodlaním vytrvať. Právom jej patrí titul "babička do nepohody", keďže život sa s ňou nemaznal, no vždy si pre nás našla milé slovo, varila nám, ak bolo treba, ba dokonca nás učila trochu po nemecky. Videla nás vyrastať, sprevádzala nás svojimi radami, "fandila" nám. Stala sa svedkyňou viacerých rodinných tragédií vrátane úmrtia jej blízkych. V pokročilom veku si zlomila stehennú kosť pri páde v záhrade, no dokázala sa z tohto ťažkého rozpoloženia dostať.
Nepoznám človeka viac odhodlaného veriť, neochabovať a vytrvať. Nesťažuje sa, aký je svet zlý a skazený a že v minulosti bolo všetko lepšie. Nehovorí - mám toho dosť, všetko ma bolí a dajte mi všetci pokoj. Stále sa zaujíma o okolitý svet a dianie v ňom a dokonca bola aj na mojej svadbe, čo pre ňu predstavovalo obrovský krok mimo jej zóny komfortu. Ľudí ako moja babička je ako šafranu a zaslúžia si obdiv, a preto ma aj potešilo, že sa o jej osud zaujímajú aj médiá. To som však ešte netušila, aký výsledok táto inak pekná a milá iniciatíva prinesie.
Nebola som priamou svedkyňou udalostí, ktoré sa odohrali v súvislosti s babičkiným "mediálnym debutom", no pokúsim sa tento príbeh zreprodukovať čo najvernejšie podľa toho, ako mi ho prerozprávala moja mama - babičkina dcéra. Nech to slúži aj ako akési memento, že nie všetko, čo sa v médiách píše, je skutočne pravda.
Prvou šokujúcou skutočnosťou bolo, že noviny vydali článok o mojej babičke bez toho, aby si overili, či sú všetky uverejnené informácie pravdivé. Mojej mame uviedli nesprávne meno a tvrdili, že moja babička sa od februára dve hodiny denne prechádza po záhrade. V skutočnosti používa chodúlik, chodí s ťažkosťami a ani pri najlepšej vôli by sa takto nemohla presúvať dve hodiny denne. Jej záhrada pred domom má skromné rozmery a nie rozľahlosť Versailles a babička v nej skôr sedáva na slniečku, než by sa premiestňovala. Novinár, ktorý o nej písal, jej dokonca skomolil meno a uviedol, citujem, že "sekíruje svoju dcéru". Za babičkou pri príležitosti jej sviatku prišli aj ľudia zo samosprávy s obálkou, kde podľa ich slov malo byť sto eur. Keď ju však po ich odchode otvorila, bola prázdna.
Spokojnejšia babička nebola (a my tiež nie) o nič viac ani s reportážou v televízii. Vystavili ju neprimeranému tlaku, keď jej v priamom prenose kládli otázky, ktoré netušila, že odznejú, a nemohla si vopred premyslieť, ako odpovie. Keby bola napríklad ostrieľaná harcovníčka politických debát, povieme si - okej, veď je zvyknutá. Moja babička sa však v hľadáčiku kamier necítila sebaisto, a preto sme boli prekvapení, že záznam z rozhovoru s ňou uverejnili bez toho, aby napríklad vystrihli miesta, kde bola viditeľne nepríjemne zaskočená nejakou otázkou.
Nakoniec nám teda to, že sa babička na chvíľu stala "celebritou", prinieslo viac sklamania ako radosti. Verím a dúfam však, že ľudia, ktorí sa v tomto blogu možno nájdu, sa babičke ospravedlnia, keďže doteraz sa tak neudialo.
Edit: Po priamom kontaktovaní autora a upriamení jeho pozornosti na chyby sa tento ospravedlnil a priznal, že skutočne išlo o článok napísaný na poslednú chvíľu a pod časovým stresom. Prisľúbil nápravu a vyjadril svoju ľútosť. Za to mu patrí všetka česť, lebo nie každý si dokáže priznať chybu a prevziať zodpovednosť.
