Pohľad na mňa bol desivý a doslova bolestivý. Moji najbližší sa mi snažili pomôcť, ako len vedeli. Mama neochvejne verila v to, že nespadnem z útesu, aj keď som balansovala na jeho okraji. Stará mama sa zas za mňa permanentne modlila a všetci túžobne očakávali, že sa z toho slzavého temného údolia vrátim späť do svetla. V najhoršom štádiu posadnutosti démonom anorexie som z mojich mŕtvolných 43 kg ešte schudla.
Skončila som v nemocnici pod neustálym dozorom lekárov, zavretá na izbe s príznačným označením pozorovačka. Cítila som sa ako dieťa, ktoré ježibaba zatvorila do chlieviku, aby ho vykŕmila a potom zjedla. Denne som do seba dostala tak maximálne štvrť rožka na raňajky. Postupnému zdravému priberaniu som sa bránila všakovakými bizarnými úskokmi. Raz som tajne utiekla z oddelenia. Doteraz neviem, ako sa mi to podarilo. Jednoducho som využila chvíľku nepozornosti ošetrujúceho personálu a už som si to štrádovala po areáli nemocnice. Pri mojej umrlčej váhe bola aj párminútová telesná aktivita pokusom o samovraždu. Moje rachotenie kosťami obalenými kožou bolo groteskné, no ani to mi nezabránilo poslúchnuť svoje nutkanie spalovať imaginárne kalórie navyše. Inokedy som vyšla na balkón a "bežala" na mieste až do úplného vyčerpania. Cítila som sa ako po dobre vykonanej práci bez ohľadu na to, že som sa nachádzala na pokraji kolapsu zapríčineného podvýživou. Srdce si sťažovalo na nehostinné pomery v mojom tele častou arytmiou a predinfarktovými stavmi. Dokonalé peklo však nastalo, keď som sa v návale sebadeštrukcie rozišla s priateľom, ktorý bol pripravený prejsť si tým všetkým so mnou. Jednoducho som mu napísala, že sa s ním chcem rozísť. Život úplne stratil zmysel a bola som len chodiaca neživá-nemŕtva.
Zo zrkadla na mňa rezignovane hľadel prázdny, utrápený a vyhasnutý pohľad, tvár s prepadnutými lícami a sivastým nádychom pokožky ako po viacdňovom pobyte v márnici. Ruky a nohy pripomínali väzňa z koncentračného tábora krátko predtým, než zomrie od vyčerpania hladom a nadmernou pohybovou aktivitou. Bolelo ma celé telo, ako sa mi holé kosti treli o kožu, a mala som modriny. Odvšadiaľ mi trčali kosti, rebrá som mala neprirodzene vystúpené, miesto brucha dieru. Telo bolo také pomýlené, že mi začalo rásť ochlpenie na tých najbizarnejších miestach. Bolo mi zo seba na zvracanie, no ani tak som si nedokázala povedať rozhodujúce dosť. Chcela som byť ako dievčatko, no miesto toho som pripomínala zošúverenú starenku na konci životnej púte. Opustil ma všetok životný elán, nemala som síl, trpela som častými závratmi, návalmi slabosti a pocitmi na odpadnutie. Bola som taká vyhladovaná, až ma bolel celý človek. Neutíšiteľný vlčí hlad zvieral moje vnútornosti bolesťou, akú zažíval bájny Prometheus, ktorému dravé vtáky za živa prilietali vyzobávať pečeň.
A potom prišiel zlom. Musela som zostúpiť na najhlbšie dno, aby som si uvedomila, že toto živorenie nemá význam. Našťastie som sa nikdy nezvykla dlho oddávať sebaľútosti. Miesto plakania nad premárnenými rokmi som venovala čas ľuďom, ktorí na tom boli oveľa horšie ako ja. Pocit, že ma niekto skutočne potrebuje, je na mňa odkázaný a môžem mu byť užitočná, ma strhol z cesty smrti a sebadeštrukcie k láske k životu. Videla som, ako sa ľudia so znevýhodnením, či už mentálnym alebo telesným, dokážu tešiť z každého dňa, z každej maličkosti a to mi vlialo nádej. Nastavili mi zrkadlo a ja som si uvedomila, že som bola nevďačná a že som pohŕdala životom. Oni upriamili moju pozornosť na svetlejšie aspekty existencie, naučili ma precítiť vďaku za každý jeden deň, ktorý môžem prežiť. Ľudia, ktorí sa nedokážu postarať sami o seba a sú odkázaní na starostlivosť príbuzných či kvalifikovaných ošetrovateľov, ma vyliečili zo sebastrednosti a vďaka nim som sa naučila radovať sa z prítomného okamihu.
Definitívne ma však zachránila láska. Zamilovala som sa až po uši, beznádejne a celou bytosťou a uvedomila som si, čo je skutočným cieľom ľudského bytia - učiť sa prijať seba, mať otvorené srdce pre tých, ktorí to potrebujú, a tešiť sa z toho, čo život prinesie, kým len sa to dá. Šíriť pozitívne vibrácie, dobrú náladu, vyzbrojiť sa humorom a bojovať ním proti smútku a beznádeji. Vytvoriť láskyplné vzťahy a oddať sa im. Nebáť sa prekročiť svoju zónu komfortu, otvoriť sa zmene a nedržať sa rigidne starých presvedčení, ktoré sa už ukázali ako mylné. Život je sloboda a nikto nemá právo nám ju vziať. Prídeme o ňu až s naším posledným nádychom, keď sa ponoríme do oceánu večnosti, aby sme ju znova našli po boku našich najbližších, ktorí tam na nás čakajú.
