Bolo to v tropickú nedeľu minulý víkend. Kam utiecť pred pekelnou vyhňou? Nie, niet úniku... Alebo žeby predsa?
Slnečné jazerá v Senci! To je prístav nádeje pre telá umučené horúčavou.
Vplávali sme s Eliškou doň.
Eliška nesmelo, pozorne.
Pomalinky sa osmelila a vošla po labky do vody.
Studená voda ju naľakala, tak zas rýchlo vybehla von.
Panička trvala na svojom a tvrdohlavo ju lákala do vody.
Teraz si dovolila ísť až po bruško! Panička v siedmom nebi.
Eliška? Vyjavená z toho mokrého čuda.
Vytrielila von z vody. Fuj, mokrá som! Musím sa usušiť!, hovorila mi.
Eliš, nepanikár a poď späť!
Ale Eliška bola múdrejšia a miesto toho, aby si išla zaplávať, radšej pobehovala po brehu a utierala si kožúšok o štrk.
Prekážalo jej asi, že na sebe nemá obvyklú vrstvu prachu a špiniek.
Trela si ňufák o zem, váľala sa po chrbte, behala a vyhadzovala zadnými labkami ako také neposedné kozliatko.
Rituál s vodou a vyvádzaním sa zopakoval tri razy.
Potom na vodu zanevrela a prestala si ju úplne všímať.
Radšej dychčala na slnku.
Jej pohľad mi prezrádzal, že je nanajvýš spokojná. Ani za mak jej neprekážajú horúčavy. Keď si môže vybrať medzi slnkom a tieňom, vyberie si slnko, hoc by aj ortuť teplomera vystupovala ku štyridsiatke.
Takto teda dopadol Eliškin prvý kontakt s vodou. Možno sa nabudúce osmelí zájsť aj trochu ďalej od brehu.
