Z "mojej" knižnice, kde som jednou z najčastejších hostiek s najväčším apetítom na čítanie kníh, som si nedávno požičala publikáciu s názvom Tajemství umírání od výskumníka procesu umierania Bernarda Jakobyho. Keďže ma celým detstvom a mladou dospelosťou sprevádzala silná úzkosť v súvislosti s čímkoľvek, čo i len vzdialene smrť pripomínalo, mala som aj teraz obavy z hlbšieho ponoru do tejto témy. Myslela som si, že kniha mi spôsobí zdesenie a šok, no pritom som v nej našla upokojenie, dojatie a istý druh zvláštnej hrejivej radosti, ktorá plaší temné myšlienky účinnejšie ako ktorákoľvek zaujímavá aktivita. Pred nahliadnutím do Tajemství umírání som smrť považovala za anonymnú neznámu existenciu, ktorá prináša len ťaživý smútok, bezbrehé zúfalstvo a spúšť. Prináša, ale len tam, kde ju pokladajú za desivého cudzinca a kde niet ani kvapky spirituálneho vnímania a cítenia.
Bernard Jakoby o umieraní píše ako o procese, ktorý má päť fáz, a to vznášanie sa, konfrontácia s vytesnenými problémami, posledná mobilizácia fyzických rezerv, okamih smrti a proces výstupu z tela. Snáď len okrem fázy konfrontácie s vytesnenými problémami je umieranie zväčša pokojný, plynulý dej, plný mieru a očakávania blažených zážitkov. Mnohí umierajúci totiž cítia prítomnosť svojich blízkych, ktorí ich predišli do večnosti. Vidia dávnejšie zosnulých, ako ich priateľsky volajú k sebe, aby sa po dlhom čase odlúčenia opäť zvítali. Iní vnímajú, že v ich blízkosti sú svätí, osoby kľúčové pre náboženskú vieru, anjeli či iné svetelné bytosti, ktoré sa správajú ako láskaví a chápajúci sprievodcovia, lebo v umierajúcich podnecujú pocit bezpečia a dôveru. Ani náznak bolesti či utrpenia.
Niekde som kedysi čítala, že každý musí umrieť v podstate sám, aj keď má to šťastie, že je v hodinu smrti obklopený svojou rodinou. Živí príbuzní mu už však akoby nerozumejú, sú mu vzdialení, lebo aj on už je duchom viac súčasťou večnosti ako sveta živých. Umierajúceho však nemusí sprevádzať pocit osamelosti, nepochopenia, odlúčenia, strachu a úzkosti a zväčša ho ani nesprevádza. Existuje totiž mnoho svedectiev zážitkov na pomedzí života a smrti, kde duše umierajúcich vďaka prítomnosti bytostí "z druhého brehu" prekypovali tajuplnou radosťou na úrovni eufórie a ich oči žiarili blahom.
Považovala som sa za človeka, ktorý je voči nadprirodzeným javom skeptický, no dnešok moje nastavenie úplne zmenil. Keď som odložila knihu docenta Jakobyho, že sa k nej neskôr vrátim a pokračovala v ceste do práce, premkol ma zvláštny slávnostno-posvätný pocit. Bolo to, akoby sa moje vnímanie reality zúžilo na čiastočné, lebo som zároveň vnímala realitu večnosti. Ako malé dievčatko som stratila milovaného starého otca, lebo mi ho vzala zákerná choroba. Dnes som mala pocit, akoby bol so mnou a hovoril mi, že keď príde môj čas, bude ma čakať a že odchod z tohto sveta teda nebude desivý, studený a bolestivý, ako som sa obávala. Ani som sa nestihla spamätať z toho, čo sa odohrávalo pred mojím vnútorným zrakom, keď sa sčista-jasna objavil westhighlandský biely teriér. Môj prvý pes Arik podľa rodokmeňa a vzhľadu patril k tomuto plemenu a mal, chudáčik, tragický skon, keď ho napadol pes niekoľkokrát silnejší a väčší ako on. Zrazu som vedela, že Arik ma na "onom svete" čaká tiež. Bola som nesmierne dojatá, šťastná i vystrašená zároveň.
Keby som toto sama nezažila a niekto by mi to rozprával, myslela by som si, že ten človek zveličuje a nemala by som pre neho pochopenie. Nevychádzam z údivu, prečo sa to stalo práve mne, takému skeptikovi čo do nadprirodzených javov, no iste to má nejaký hlbší zmysel. Takisto som "musela" natrafiť práve na knihu Bernarda Jakobyho v tom neprebernom množstve iných kníh. Som presvedčená, že to bol dar od môjho starého otca, ktorý mi chcel v súvislosti so smrťou dopriať zážitok pokoja, dojatia, bázne, no i nadpozemského blaha.
Takto teda prebehlo moje zblíženie sa so smrťou a vďaka tomu ma pomaly ale iste opúšťa strach a neistota v súvislosti s budúcnosťou. A to je veľká úľava!
