Mám veľmi dobrého a skúseného psychiatra. Po ľudskej aj profesionálnej stránke si ho veľmi vážim. Videl ma, keď som bola telesne aj duševne v troskách, a teraz sa so mnou teší, že som sa vrátila späť do normálneho života a dokážem sa tešiť. Už ani z ďaleka nie som ten uzlík nervov, ktorým som bývala v minulosti. Niekoľko rokov som stabilizovaná, no ďalej chodím na pravidelné kontroly. Čo ako rada sa s mojím psychiatrom rozprávam, vyčkávanie v čakárni pred jeho ambulanciou pre mňa predstavuje hrôzostrašnú víziu. Zákonite sa tu totiž stretnú VŠETCI pacienti, ktorí sú objednaní na doobedie v daný deň. Ak by to boli okrem mňa ešte dvaja či traja ľudia, dalo by sa to vydržať. V stiesnených a prekúrenýc priestoroch sa však tlačíme niekedy aj desiati či pätnásti. Väčšina pacientov sú ľudia v pokročilom veku, prípadne so závažnými psychiatrickými diagnózami. Áno, priznávam, som tam ako rušička, akási biela vrana... Mnohí si ma zvedavo premeriavajú, že kde sa v čakárni u psychiatra vzala táto zdravo vyzerajúca ženská (akože ja). Ja zas pozerám zvedavo na nich, lebo rada premýšľam, aké sú ich životné príbehy.
Nedávno som si nútene vypočula jeden veľmi smutný životný príbeh matky a jej syna, ktorých som pravidelne vídala. Nechcela som to počúvať, lebo mám úctu k súkromiu, zvlášť keď ide o veci veľmi intímneho charakteru, ale skrátka nebolo kam ujsť. Musela by som si zapchať uši a mať ich zapchaté dve hodiny, kým sa dostanem do ambulancie, by bolo krajne nepohodlné a už vôbec by to nepridalo môjmu celkovému diskomfortu. Tak som sa to snažila vytesniť, no nešlo to.
Žena, ktorá zvykla v čakárni sedávať s jej dospelým synom, bola viditeľne strhaná. Ak ste empatickí, možno dokážete z ľudí čítať emócie a bôle, ktoré prežívajú, a nemusia ani otvoriť ústa. Vedela som, čo sa jej stalo, skôr ako stihla prehovoriť. Nešepkala mi to intuícia a svoje tušenie som si neskôr potvrdila. Syna tejto panej, ktorá sa prišla vyplakať a vyrozprávať zo svojej bolesti, mám v živej pamäti. Bol viditeľne úplne závislý na svojej matke, a to pôsobil ako statný chlapisko vo veku niečo pred päťdesiatkou. Uvažovala som, čo ho trápi, aká je jeho psychická a fyzická záťaž a že to musí mať nesmierne ťažké, keď nemá žiadny level samostatnosti a autonómie. Nikdy som sa to nedozvedela, no jeho matka sa v čakárni celkom nečakane rozrozprávala, že minulý rok zomrel. Vraj mal leukémiu a do toho dostal COVID. Keď som si to vypočula, až vo mne hrklo. Potvrdila som si svoju dávnejšiu teóriu, že jeho matka mu odovzdala celý život, že žila len starostlivosťou o neho. Teraz, keď umrel, sa cítila nevýslovne prázdna, smutná a deprimovaná. Bola celkom paralyzovaná stratou a nedokázala sa vraj zbaviť vecí, ktoré jej syna pripomínali. Doslova hovorila, že ani nedokáže variť to, čo mal rád. Bolo to veľmi smutné.
Aj negatívne udalosti však so sebou takmer vždy nesú náznak optimizmu, čo ako môže byť skrytý. Táto zlomená a frustrovaná matka sa veľmi snažila vyrovnať so svojím ťažkým údelom, no potrebovala vypočuť a povzbudiť. Prekvapivo sa toho dočkala od jednej celkom cudzej ženy, ktorá tiež sedela v čakárni a sama sa snažila zmieriť so stratou a smrťou osoby, ktorá jej bola veľmi blízka. Bola som veľmi príjemne prekvapená, že aj medzi neznámymi ľuďmi niekedy funguje taká miera spoluúčasti a empatie. Zväčša sa totiž stretávam s opakom - ignoráciou, apatiou, ľahostajnosťou, hostilitou či nepriateľským postojom. Život to však občas zariadi presne tak, ako to potrebujeme, a ak našu energiu zacielime na to, čo chceme získať , s veľkou pravdepodobnosťou sa k tomu, skôr alebo neskôr, dopracujeme.
Táto ubolená a zranená matka našla v sebe veľkú silu, dokonca sa v dôchodkovom veku ešte zamestnala. Zacielila svoju energiu na to, aby sa postupne vrátila do života, tak ako ja kedysi. A kým ja som v ted deň v čakárni u psychiatra potrebovala súkromie a priestor skoncentrovať sa, jej potreba bola oveľa naliehavejšia . Keď nad tým tak premýšľam, som rada, že som už do takej miery zdravá, že to dokážem nebrať osobne, že sa mi môj psychiater nevenuje tak intenzívne ako kedysi. Nerobí mi problém ustúpiť ľuďom, ktorí sú na tom po psychickej stránke oveľa horšie ako ja, a vlastne tento ústupok robím so zvláštnou ústretovosťou a vcítením. Spomínam si, že kedysi som na ich mieste bola ja, no teraz som už ďalej. Uvedomujem si, že ešte aj mňa čaká dlhá cesta, kým napríklad celkom dokážem vysadiť antidepresíva, no radujem sa z toho, aký pokrok som v poslednom čase urobila, a som za to veľmi vďačná. Verím, že raz príde ten čas, keď po dlhých rokoch pravidelných návštev psychiatrie budem celkom nezávislá.
