Maratón prstov na klávesnici. Dostihy myšlienok.
Desivé váženie.
Moment porážky. Alebo víťazstva. Podľa toho, kam sa hýbe ručička na váhe. Doprava? Rúti sa svet! Vesmír smeruje do záhuby! Doľava? Víťazstvo! Ohňostroj úľavy! A zároveň sebaľútosť a odhodlanie, ako to všetko zmením. Ďalší krát to už bude iné. Presne to a to urobím inak. Ale neurobím...
Predsavzatia sú krásna vec. Odhodlanie je krásna vec. Len škoda, že človek je iba človek a nie robot a v kľúčovej chvíli nezriedka pocíti odliv psychických síl. Vtedy odhodlanie odchádza na kofolu a nad mysľou sa sťahujú pochybnosti. Pokušenie uchýliť sa k starým spôsobom správania je príliš silné. Keď sa k tomu pridá stres alebo únava, všetka sebadôvera a chuť ku zmene sa vytrácajú.
Vyhováram sa. Bozkáva ma dementor zbabelosti. Vysáva zo mňa odhodlanie. Ešte nie som dosť silná, aby som dokázala vzdorovať strachu z priberania a cielene sa snažila pribrať. Jem relatívne normálne, to áno. Hmotnosť sa však snažím udržať a nie zvýšiť.
Zvyk. Je železná košeľa. Už tak dlho existujem na určitej váhe, že si nedokážem predstaviť, že by to ešte malo ísť do plusu.
Zase si hľadám ospravedlnenia. Som na seba nahnevaná a pociťujem vnútorné sklamanie. Neposunula som sa, prešľapujem stále na mieste. Sypem si popol na hlavu.
Ale tá úľava! Nič sa nezmenilo! Ocenenie pre choré podvedomie. Niečo mi šepká, že takto je to správne. Nie je!
Och, tieto večné hádky v mojej mysli! Oscilujem medzi dvoma extrémami. Udržiavam sa v napätí. To napätie vytvára blok, ktorý zabraňuje posunu.
Všetko si viem perfektne racionálne zdôvodniť. Som zanalyzovaná až do morku kostí. Mám motiváciu, odhodlanie, režim. Nie som sama. Pomáha to? Určite áno.
Ale dych dementora zbabelosti
ma aj napriek všetkým opatreniam ovieva svojou hnilobnosťou.
