Po dlhšom čase strávenom kýchaním, soplením a hlavybôľom som konečne vysadla na bicykel. Tešila som sa, že aspoň na krátku chvíľu vykuklo spoza olovených mračien nesmelé slniečko. Neprekážalo mi blato, vlhkosť, proti zime som sa obrnila teplejšími vrstvami, čiapkou a rukavicami a silný protivietor som brala ako výzvu. Však dáš si kratšiu trasu - hovorila som si - a bude to v pohode. Netreba ísť hneď na maximálne otáčky, keď si krátko po chorobe. Po rovinke to ani nebude taká záťaž.
Ako sa ukázalo, necelá hodina cyklistiky bola pre moje telo priveľa, a to napriek tomu, že som sa otočila skôr, ako mi navrával ten neposlušný škriatok v hlave, ktorý ma tak rád núti ísť na hranu svojich síl. V skutočnosti som však bola som unavenejšia, ako som si myslela, že som. Ak by to tak nebolo, nestalo by sa nič z toho, čo sa odohralo. Stačila sekunda zníženej pozornosti, náhla záplava neistoty a sekundová katastrofická vízia.
Necelý kilometer pred domom sa môj dvojkolesový tátoš spätil a vyhodil ma zo sedla. Chcela som autám, ktoré išli za mnou, dať signál, že odbočujem doľava. V tej sekunde som vedela, že to neustojím, resp. neusedím. Prudko som zabrzdila a následkom toho som urobila rybičku cez riadidlá, akoby som chcela pobozkať asfalt.
Dopadla som na zem a chvíľu som sa zviechala na nohy. Pocítila som ostrú bolesť v pravom kolene a prenikavú slabosť, akonáhle som sa pokúsila postaviť. Periférne som videla, že kým ja sa zbieram zo zeme, autá, ktoré tadiaľ chceli prejsť, zastali.
Sčista jasna som zaregistrovala ľudský hlas. Zdá sa mi to, mám halucinácie v dôsledku šoku, ktorý som utrpela? Nie, niekto na mňa skutočne hovorí. Náhodná okoloidúca sa mi prihovorila, či som v poriadku, opýtala sa, či nepotrebujem pomoc a pomohla mi vstať. Za normálnych okolností by som jej srdečne poďakovala a vyslala voči nej vlnu pozitívnej energie. Keď som hnaná zvyškovým adrenalínom dokrivkala domov, uvedomila som si, že si nepamätám, či som to vôbec urobila v tom stave na pokraji kolapsu.
Preto som sa rozhodla, že napíšem tento blog ako poďakovanie a memento, že dobro medzi ľuďmi nevymrelo. Milá pani zachránkyňa, ak toto náhodou čítate, prosím, príjmite moje srdečné ďakujem. Prejavili ste veľké množstvo empatie a angažovanosti. Som Vám veľmi vďačná za pomoc, ktorú ste mi ponúkli, aj za Vašu osobnú asistenciu. Pevne dúfam, že sa Vám Vaša dobrota a ľudskosť v živote miliónkrát vrátia. Váš čin pre mňa veľa znamenal a navždy Vám budem vďačná za láskavosť a starostlivosť, ktorú ste mi prejavili.
