V porovnaní s väčšinou žien som relatívne vysoká a o tom, že sa vmestím do "popoluškovských" čísel topánok, môžem akurát tak snívať. Pomýšľať by som na to mohla jedine vtedy, ak by som si dala macochou stiahnuť nohu, ako to urobila zlá sestra Holena v rozprávke o Popoluške, keď chcela okabátiť princa, že ona je jeho vyvolená. Možno by som sa tam s takou totálne zošnurovanou nohou aj vpratala. Lenže takú macochu nemám a aj keď občas na seba zvyknem byť náročná a prísna, tak kaličiť si nohu kvôli popoluškovskému ideálu sa mi veru nechce...
Nosievala som veľkosť 39, no minule som z hrôzou zistila, že v tom som ako vo zveráku, a bola som nútená vziať si 40,5. Dobre, priznávam, to som si kupovala tenisky na beh a tam je potrebné rátať aj s tým, že človeku trošku napuchne noha. Ale nechcela som tu písať o teniskách, lebo to je celkom samostatná kapitola. Vráťme sa späť k lodičkám.
Neviem, či to poznáte, no ja už len tŕpnem, keď mi staré topánky začnú dosluhovať. Možno sa niekto z nakupovania nových topánok teší, no ja sa najprv snažím vyťažiť maximum z tých "vo výslužbe". Je mi totiž ľúto vyhodiť ich keď sú na nich viditeľné známky obnosenia už po jednej sezóne, hoci som sa ich usilovala čo najviac šetriť. A tak sa tomu snažím nejak prejsť cez rozum, napríklad tým, že šmuhy na topánkach zamaskujem lakom na nechty zodpovedajúcej farby. Nie, aj tak to nie je vôbec ono, lebo moje perfekcionistické oko na tom potom zbytočne uľpieva a som z toho úplne konsternovaná. Nakoniec takto "zreštaurované" topánky aj tak putujú do koša. Nedá sa nič robiť, musím nazbierať odhodlanie a energiu na komplikovaný rozhodovací proces.
Ponuka, z ktorej sa dá vybrať, je znervózňujúco široká. Núti ma to premýšľať, či nakupovať cez internet a poňať to ako adrenalínový šport. Tam totiž nikdy neviem, ako mi konkrétne topánky sadnú a či budem spokojná s farbou. Keď to risknem a nevyskúšam si ich, je vysoko pravdepodobné, že mi budú vpredu úzke. Pomyslenie na to, že potom budem nútená tie topánky posielať späť a vybavovať reklamáciu, ma teda vôbec neláka, a tak volím druhú možnosť. Poviem si, že to teda urobím "po starom" a behám z jednej predajne do druhej. To ma však zas stojí kopec času a nervov. Pre mňa to nie je relax, ale stres. V tomto som asi fakt čudná. Najradšej to robím podobne ako chlapi - presne viem, čo chcem, idem do dvoch či troch obchodov, nakúpim a potom pá-pá, idem hneď preč. Nechce sa mi tráviť dlhé hodiny nakupovaním.
Keď už naveľa vyriešim otázku logistiky a odhodlám sa ísť po obchodoch, omráči ma rôznorodosť cien. Zväčša sa usilujem hľadať takú tú pomyselnú zlatú strednú cestu. Nechcem kúpiť tie najdrahšie, ale zase ani tie najlacnejšie, lebo to mi zaváňa tým, že na ich výrobu zvolili nekvalitný materiál. Kedysi som sa upokojovala tým, že však kúpim si drahšie a kvalitnejšie a aspoň budem mať na rok, dva či tri od týchto komplikovaných myšlienkových procesov okolo nakupovania topánok pokoj. Lenže v priebehu posledných asi dvoch rokov sa mi opakovane stávalo, že aj keď som investovala do značky, životnosť nebola o nič dlhšia, ako keď som siahla po oveľa lacnejšej voľbe. Takže nákup lodičiek sa tým pre mňa znovu iba viac skomplikoval a znepríjemnil.
Ale teda dobre, pripustime, že nejakou šťastnou náhodou natrafím na lodičky, ktoré mi sedia, majú primeranú cenu a vyzerajú, že sa hneď nerozpadnú. Ani za takýchto okolností, žiaľ, nemôžem tento zápas "odpískať" ako vyhratý. Ostáva ešte vyriešiť materiál a výšku podpätku. Zo zásady si nekupujem semišové ani lakované topánky, lebo na tých vidieť každú šmuhu, a nedajbože, aby som sa v takých odvážila trošku zmoknúť! Tým, že som skôr vysoká ako nízka, a uprednostňujem komfort počas nosenia, nehovoriac o tom, že sa obávam, že by mi to moje nohy večer "spočítali", tak sa vyhýbam aj príliš vysokým opätkom. Topánky celkom bez opätku zas podľa mňa postrádajú potrebnú eleganciu, takže tie pre mňa tiež neprichádzajú do úvahy.
Keď zohľadním všetky hľadiská, ktoré som tu uviedla, môj výber je veľmi oklieštený. Môžem byť šťastná ako blcha v psom kožuchu, ak po namáhavom chodení po všetkých možných obchodoch s obuvou v bratislavských shoppingoch objavím aspoň jeden model, ktorý mi vyhovuje. Aj nedávno som sa už-už išla potľapkávať po pleci, že ako dobre som nakúpila, no moja radosť a pocit úľavy, že to už mám za sebou, mali veľmi krátke trvanie. Asi pol hodinu som krúžila po predajni ako besná mucha okolo rozsvietenej lampy, len aby som sa presvedčila, že mi topánky sedia a nikde ma netlačia. Ostatní nakupujúci si ťukali na čelo, že čo tam toľko riešim, no ja som si ich nevšímala a víťazoslávne som sa vybrala zaplatiť za tovar. Lenže pol hodina chodenia po predajni nerovná sa pol hodina chodenia po ulici...
Na druhý deň som sa rozhodla, že nové topánky podrobím skúške a rovno si ich obujem. Veď ich máš dôkladne odskúšané, tak sa nemáš čoho báť - dohovárala som si. Lenže tieto celkom nové topánky ma veľmi rýchlo začali tlačiť. A tlačili ma a tlačili, až som mala problém v nich vydržať. Úplne mi zodrali obe päty. Najradšej by som sa bola vyzula a išla bosá. Nechcela som však riskovať zranenie, a tak som sa v nich ledva-ledva doplazila nazad domov. Pomaly som sa začala zmierovať s tým, že ich budem musieť ísť reklamovať, a dohadovať sa, aby mi vyšli v ústrety, čo ako typický introvert fakt neznášam. A tak sa mi len potvrdila hypotéza, že kúpiť lodičky, ktoré fakt sedia a sú pekné, je hotové umenie.
Zdroj titulného obrázku: https://www.lux-review.com/shopping-for-shoes-consider-these-6-important-factors/
