Anorektička dnes od rána vzorne papká.
Ráno síce cvičila brušáky, no inak je zas vzorná a nemanipuluje. Dnes nie. Zje mäsko aj šťavičku, ba aj celú ryžu, tarhoňu. Zelenina je (JE! stale to JEdenie!) už automatika.
Anjelik. A diabol anorexie sa búri, vnútro jej kypí výčitkami a obviňovaním, že toho veľa zjedla a že priberá. Neustále a v každom momente.
Stále sa sleduje v zrkadle, kde sa jej ukladá tuk. Kontroluje, premeriava sa. Najkritickejšie vníma brucho.
V jadre je zdravá. Prečo neprijíma ženstvo so všetkým, čo k nemu patrí?
Je idealistka, perfekcionistka a maximalistka. Vysnívala si bezchybnú vyšportovanú postavu a tehličky na bruchu. Chudú postavu si vysnívala. A to, že váha sa nebude meniť. Potom zrazu začala rapídne klesať a stala sa z toho závislosť. Namáhavé cvičenie až do úmoru, oblečenie veľkosti XS, pocit inferiority, závisť. Jedlo, zákazy, príkazy, hlad, nízkotučné potraviny, napätie, cvičenie, hlad a opäť napätie.
Teraz sa rozhodla písať. Bojovať písmenami. A slovami, rozhovormi. Pribrala, opeknela.
Ľahké? Nie! Každodenný súboj titanov výčitiek svedomia.
"Ide" si to zdravé svoje, JE a cíti sa silná. Konečne má svoj život pevne v rukách. Vie, čo chce. Paralyzujúca nerozhodnosť zmizla.
