Minulý víkend som sa vydala. Po tridsiatke a viacerých pokazených vzťahoch už žena pomaly prestáva veriť, že ju podobné šťastie postretne a vpláva do prístavu manželského. Vízie o mne ako o nevrlej starej dievke, ktorá nadáva na to, aký je svet zlý, a jedinú útechu nachádza na dne fľaše alkoholu, som, vďakabohu, mohla zaplašiť. Pričinil sa o to môj teraz už manžel, s ktorým som sa zoznámila cez Facebook zoznamku, a po sedemmesačnej známosti ma požiadal o ruku. Napriek tomu, že nám bolo hneď jasné, že sme sa vybrali vyčerpávajúcou a komplikovanou cestou, keď chceme mať cirkevný sobáš so všetkým, čo k tomu patrí, išli sme do toho. Ihneď som vedela, koho vyhľadáme, aby nás zosobášil. Intuícia mi napovedala, že práve on dokáže urobiť z tak stresujúcej udalosti, akou svadba je, zážitok plný smiechu a porozumenia.
Kedykoľvek sme sa začali prepadať do chaosu a nervozity, bol nám k dispozícii. Inštruoval nás, aké sú možnosti predmanželskej prípravy a previedol nás potrebnou administratívou. Pristupoval k nám ako otec v pravom zmysle slova, keďže sa do príprav aj realizácie obradu celý vložil. Pôsobil na nás svojou "uzemňujúcou" aurou, a tak sa nám aj vďaka nemu podarilo nič zásadné nepopliesť a neprísť o nervy. Keď manželovi rodičia ochoreli a nemohli sa svadby zúčastniť, prišiel s geniálnym nápadom streamovať obrad na YouTube v priamom prenose. Zabezpečil k tomu celú logistiku a vďaka nemu si teraz môžeme náš sobáš kedykoľvek prehrať. Ani sme netušili, akú vďačnosť k nemu pocítime, že s touto iniciatívou prišiel. Počas svadby sme sa totiž ocitli v akomsi tranze a ani sme poriadne nevnímali okolité dianie. Museli sme sa smiať, keď sme si neskôr priznali, že máme totálne okno ako po ťažkej opici. On akoby to všetko predvídal.
Musím sa priznať, že doteraz som pri slove kňaz mala asociáciu na zachmúreného muža, ktorý pôsobí hrozivo a neustále opakuje konštrukciu "musíme si uvedomiť". Tvári sa ako sudca bez štipky zľutovania a vcítenia. Po zážitku s "naším" oddávajúcim si však tento dojem musím dosť výrazne napraviť. Človek sa v jeho spoločnosti môže cítiť totálne uvoľnený a sám sebou. Pravdepodobne to súvisí aj s tým, že mu nechýba zmysel pre humor, kvapka extravagancie a láskavé srdce. Myslím si, že ak niekto dokáže druhému človeku pomôcť odbúrať stres a dokonca ho aj rozosmiať, tak často sa to nevidí. Práve to je prirodzenosť nášho oddávajúceho. On má vrodený talent zabávača a zároveň vysoký level empatie. Mám v živej pamäti, ako stojí pred začiatkom svadobného obradu vedľa môjho manžela, drží ho okolo pliec a prevráva k nemu, akoby ho chcel upokojiť. Vycítil, aká je kľúčová opora v tak významný deň, keď sa človek musí zaobísť bez povzbudzujúcej prítomnosti rodičov, ktorí sú ďaleko a ešte aj chorí. Nebyť jeho, "náš deň" by bol oveľa monotónnejší a chýbala by mu "šťava".
Náš oddávajúci je človek, ktorý rozdáva radosť, kamkoľvek príde, a svojej povesti dostál aj na svadobnej hostine. Len vstúpil do miestnosti a všetky pohľady sa upreli na neho. Posadil sa za svadobný stôl a po celý čas konverzoval so svadobnými hosťami, aj keď ich v ten večer videl prvýkrát v živote. Všimli sme si, že sa nám akosi začína zadrhávať zábava a niektorí zúčastnení sú podozrivo ticho. On ich však "rozkecal" a odkedy prišiel, celá miestnosť akoby získala nový jas. Aj preto sme mu udelili titul "najväčší párty element svadobnej hostiny". Nepotrebovali sme dídžeja ani iného zabávača, stačilo, že tam bol on. Aj vďaka nemu budeme na našu svadbu spomínať ako na radostnú udalosť, kde sa všetci dobre cítili a nikto nebol prehliadaný v záplave ostatných ľudí.
