Keď som šťastná, že žijem...

Písmo: A- | A+

Nie je to tak dávno, čo bol pre mňa život v znamení každodenného utrpenia v okovách úzkosti a depresie. Tápajúc v tmách beznádeje, plávala som životom a nechávala sa strhnúť bludnými vírmi obsesívnych myšlienok. Konečne som ožila!

Ku koncu roka 2020 som si dala asi ten najkrajší dar, aký som len mohla. Aj keď bol uplynulý rok v znamení rýchlo sa šíriaceho ochorenia COVID-19 a horibilných vízií budúcnosti, ja som zistila, že skutočne žijem. Na jednej strane som sa obávala o zdravie mojich príbuzných a aj o to moje, no na strane druhej musím povedať, že som sa ešte nikdy necítila lepšie. Psychicky aj fyzicky.

Najväčším úspechom pre mňa bolo, že som s odobrením mojej lekárky začala postupne znižovať dávku antidepresív bez toho, aby sa mi zhoršil psychický stav. Ani som nedúfala, že môj sen o postupnom odvykaní od tabletiek, ktoré užívam nepretržite už dlhé roky, sa stane realitou. A predsa! Konečne som sa prestala vznášať v tej podivnej hmle otupelosti a precitla som do reálneho života. Jasné, že som sa nenašla v čisto optimistickej skutočnosti, ale stále som si vedela nájsť niečo, z čoho sa budem tešiť. Naučila som sa vďačnosti za "drobné" každodenné radosti typu slnečný deň, ráno skrášlené východom slnka, to, že sa môžem a viem hýbať, že mi robí radosť beh a užívam si pohyb. Beh sa z nástroja na sebatrestanie stal príjemným zážitkom rozmerov priam euforických.

Váha sa mi stabilizovala na jednej cifre a držala, ako keď niečo zlepíte sekundovým lepidlom. Je to pre mňa nesmierna úľava, keď sa môžem spoľahnúť na to, že môj energetický výdaj a príjem sú v rovnováhe a nemusím sa stresovať rapídnymi výkyvmi hore-dole. Je takmer isté, že stabilná hmotnosť a psychická pohoda spolu súvisia.Nemôžete priberať a chudnúť hore-dole každú chvíľu a mať vyrovnanú náladu, bez striedania hlbokej depresie a premrštenej eufórie. Každý organizmus má svoju optimálnu hmotnosť, pri ktorej funguje najefektívnejšie a som rada, že som konečne objavila tú moju.

Teraz už sa dokážem schuti zasmiať. Niekedy až tak, že mi tečú slzy. V takých chvíľach som skutočne šťastná, že žijem, dýcham, cítim na tvári dych povetria a vnímam všetky podnety akoby cez zväčšovacie sklo. Je to veľký dar a vďaka nemu zažívam pri behu euforické chvíľky. Minule napríklad po viacerých bezútešne tmavých dňoch s drastickým nedostatkom svetla spoza mrakov konečne vykuklo slnko. Bežala som a cítila, ako ma slnečné lúče nabíjajú energiou a ako mi na koži naskakujú prijemné zimomriavky. Istotne ten zážiotok lahodnej spokojnosti poznáte aj vy a zakúšate ho, keď počúvate obľúbenú sklatbu alebo sa vyzimení zababúšite do teplej deky s horúcim kakaom v ruke. Bola som ako taký vybíjajúci sa mobil pripojený na nabíjačku a opantal ma pocit, že mi niekto znenazdajky vpravil do žíl dávku záhadnej drogy, ktorá prepožičala mojím krokom ľahkosť, vyčarila mi na tvári široký úsmev a naplnila moje vnútro optimistickou žiarou až po okraj. Hneď ma zaplavila vlna vďačnosti za to, že môžem niečo také zažiť. Niektorí siahajú po drogách a mne stačí pohyb a slnko. 

Pobozkaná šťastím som sa cítila aj v posledný deň roku 2020. Skutočnosť, že mi antigénový test na COVID-19 priniesol negatívny výsledok, som pokladala za podobne povznášajúcu ako výhru v lotérii. Pomyselnú čerešničku na torte predstavoval večer a noc na prelome starého a nového roka. To však už je celkom iný príbeh... 

Skryť Zatvoriť reklamu