Nedávno som si vypočula šokujúci príbeh o tom, ako jeden muž podľahol svojej závislosti na alkohole. Nikto spomedzi jeho najbližších nič netušil o tom, že sa potýka s takýmto problémom, a že už to prišlo do štádia, odkiaľ niet návratu. Umieral vraj vo veľkých bolestiach. Celá rodina bola z toho, čo sa s ním stalo, úplne otrasená. Veľmi podobná situácia, len s inými "protagonistami", sa v minulosti odohrala aj v mojom okolí. Tentokrát išlo o otca dvoch detí. Toho muža som poznala z videnia a nikdy by som si nebola pomyslela, že to s ním raz tak dramaticky skončí. Upil sa k smrti, a to ešte ani nestihol dovŕšiť päťdesiatku. Pôsobil ako typický otec rodiny, človek, ktorý má svoj život pevne v rukách. Žiaľ, skutočnosť bola iná.
S alkoholizmom vždy nezápasia len asociáli alebo sociálne slabší. Mnohokrát sa týka aj ľudí na pohľad celkom dobre integrovaných do spoločnosti (ako boli aj títo ľudia, o ktorých tu píšem). Popíjajú tajne a bez svedkov. Usilujú sa umlčať svojich démonov, utopiť svoj žiaľ vo fľaši alkoholu. Riešiť svoje psychické problémy tým, že sa otupia. Niektorí svoje okolie prekvapujú tým, koľko dokážu zniesť. Niet div - za dlhé roky popíjania si už vybudovali istú odolnosť. Mnohokrát sú za to aj obdivovaní, minimálne v rámci ich partie.
Lenže tí, čo s nimi pijú, ich opustia medzi prvými, len čo začnú problémy. O tom však oni ešte v tomto štádiu netušia. V alkoholovom opare je pre nich svet gombička, zabávajú sa a myslia si, že im sa nič nemôže stať. Veď alkoholizmus sa možno týka iných ľudí, ale ich prípad to nie je, oni problém nemajú. Lenže toto štádium akejsi blaženej povznesenosti nikdy netrvá večne. Časom zákonite narazia na úplné dno. A potom možno bolestivo precitnú, ako sa to stalo jednému človeku.
Ten človek si myslel, že má všetko pod kontrolou. Myslel si to až do jedného dňa, kedy sa prebudil v kríkoch. Spitý do nemoty, netušil, ako sa tam dostal. Úplne stratil nad sebou kontrolu a nedokázal ovládať už ani svoje vylučovanie. Zobudil sa v otrasnom pachu vlastných výkalov. Ponížený, pokorený až na úplné dno, že už hlbšie nebolo kam klesnúť. Keď tam tak bezmocne ležal, bolo mu zo seba na zvracanie. Za bieleho dňa, v špinavých šatoch, nedokázal si na nič spomenúť. V tom momente úplného pokorenia začala jeho cesta k dlhoročnej abstinencii. Dnes už je to takmer štyridsať rokov, čo abstinuje, a za ten čas nevzal do úst ani kvapku alkoholu.
Mal nesmierne veľké šťastie. Šťastie, že sa dokázal svojej závislosti postaviť čelom a poraziť ju. V čom bol iný, čo mal navyše oproti tým, ktorí o svoj život nedokázali zabojovať? Mal ľahší život? Nie, to určite nie, pretože mal na krku rozvod a ženu, ktorá mu robila zo života peklo. Poštvala proti nemu aj vlastné deti. Mohol sa sťažovať na minulosť, že prišiel o otca, keď ho ako malý chlapec potreboval najviac, a musel vychádzať s otčimom. Takisto mohol viniť svojich kamarátov, že ho do závislosti na alkohole namočili oni.
Tento človek však nepremýšľal, kto je vinník, a prečo sa niečo nedá. Nehľadal si argumenty, aby sa len nemusel zmeniť. On chcel žiť a vykonať niečo užitočné. Neodísť z tohto sveta s tým, že bol alkoholik. A tak začal chodiť do klubu a za svoju odvahu zmeniť svoj život k lepšiemu bol odmenený. Dostal šancu začať znova, úplne od nuly. A on sa jej chopil a založil si novú rodinu a bol vzorným manželom a otcom svojich detí.
Jeho deti sa narodili pod šťastnou hviezdou. Nebyť toho, že ich otec sa pevne rozhodol pre abstinenciu, boli by vyrastali v rozvrátenej rodine, v atmosfére hroziaceho násilia a strašidelnej neistoty, falošných sľubov, vyhrážok, vyčerpávajúcich konfliktov a ponižujúceho zahanbenia. Keďže sa však rozhodol nepiť, stal sa pre nich dobrým príkladom. Nemuseli byť svedkami toho, ako opitý vyspáva až do neskorých doobedňajších hodín, ani sa pred ním v strachu ukrývať, keď ho chytil amok agresivity. Namiesto toho s ním mohli ísť na výlet do prírody a vypočuť si varovanie, že stereotyp opilca nie je možné pokladať za návod na život. Abstinencia dala tomuto otcovi dvoch detí príležitosť vytvoriť si s nimi aj s ich matkou dobré vzťahy a vďaka tomu sa od nich necítil izolovaný, ponechaný na milosť a nemilosť svojim "alkoholovým kumpánom."
Nie je to však len sklon k alkoholizmu, čo deti, častokrát úplne nevedome, môžu preberať od svojich rodičov. Nezriedka sa tiež "inšpirujú" tendenciou neprimerane veľa pracovať. Pokračovanie v tomto "rodinnom dedičstve" dnešná spoločnosť, žiaľ, nielenže potvrdzuje a heroizuje, ale často aj doslova vynucuje. Duch doby, ktorý vládne, ženie ľudí až do šialeného pracovného tempa. A mnohokrát ani nemajú na výber, pretože musia napríklad pokryť zvýšené výdavky spojené so zabezpečením špeciálnej stravy, platiť hypotéku či nájom, naakumulovať nemalé peniaze na opravu automobilu, či na rozbehnutie vlastnej firmy. Poľaviť v úsilí by pre týchto ľudí znamenalo priveľké riziko, ktoré si jednoducho nemôžu dovoliť. Je to zarážajúce, no stretla som sa napríklad s tým, že príjmy dvoch vysokoškolsky vzdelaných ľudí z trvalého pracovného pomeru nestačili ani na pokrytie ich základných životných potrieb a popri náročnom zamestnaní si títo ľudia museli ešte aj hľadať brigádu.
Premýšľam, čo potom takíto ľudia reálne majú zo života, keď sa denne vracajú z práce na prahu úplného vyčerpania. Neviem si predstaviť, akú pridanú hodnotu môžu v takomto stave poskytnúť svojej rodine, keď sú nútení opakovane siahať na dno svojich síl. Aj keď by chceli byť prínosom, jednoducho nevládzu. Nemajú z čoho. Častokrát sa musí udiať niečo závažné, aby mohli vystúpiť z toho šialeného kolotoča. Možno sa proti nim vzbúri ich vlastné telo, ako to popisuje svetoznáme dielo Gabora Matého Keď telo povie nie. A keď to nastane, môžu klesnúť až na úplné dno a ostať tam. Alebo sa zo svojej skúsenosti poučiť a brať to ako príležitosť začať nanovo, rovnako ako ten abstinujúci alkoholik z tohto príspevku.
Zdroj hlavného obrázka: https://www.promises.com/addiction-blog/alcoholic-parent-trauma/
