Kto miloval úprimne celým srdcom, vie, aká je láska silná. Vypína sa ako impozantný žrebec. Stavia sa na zadné, keď ju chcú ukázniť. Vyníma sa neskrotná, temperamentná, nepolapiteľná, nevyspytateľná a krásna, až je bolestivé pozrieť na ňu priamo. I tak však bez nej nevieme žiť, ako ani bez slnka. Ak sa zahľadíme na najjasnejšiu hviezdu na oblohe priamo, ihneď nás rozbolia oči. Rovnako aj láska nám môže spôsobiť bolesť, ak si nedáme pozor. Popálime sa, keď city venujeme človeku, ktorý si to nezaslúži. Máme pocit, že sme dostali úpal, lebo sa zmietame v horúčkach. Drgľuje nás zimnica a zároveň oblieva horúčosť, máme závraty. Dôvod? Milujeme príliš.
Lásku si predstavujem ako mladého, nevycválaného, energického žrebca. Patrí zlatovlasému princovi menom Slnko. Žrebec Láska je v rozpuku síl a klusá po oblohe majestnátnym poklusom. Vytrvalý, neúnavný a odhodlaný prekonáva diaľavy rýchlosťou svetla. Ak máme šťastie a navštívi na svojich cestách práve nás, prichádza pocit posvätnej bázne. Sme prešťastní, no desíme sa, že ho vyplašíme a on zas odklusá a viac sa nevráti. Preto sa okolo neho snažíme chodiť tichúčko po špičkách, aby nám neušiel. Nekedy však napriek všetkej snahe začne vyvádzať a správať sa nezriadene. Neznesie sedlo ani uzdu. Pohŕda nimi a strasie ich s takou ľahkosťou, že nás to až zamrazí. Jeho vyčíňanie zväčša prináša spúšť, ako keď sa krajinou preženie veterná smršť. Po besnení živlov vždy nastane pokoj. Láska sa upokojí, nechá sa pohladiť, vezme si ponúkané jabĺčko. Poslušne za nami cupká, keď ho vedieme na pastvu, kde sa mierumilovne napasie čerstvej zelenej trávičky. V takých chvíľach nás premkne neopísateľná radosť euforických rozmerov.
Ak ho však unavíme priveľmi, začne byť výbušný a podráždený. A beda! Vtedy pľuje oheň a síru ako supervulkán a pustoší všetko navôkol. Z ničoho nič sa zo strachu vzpätí a nás čaká tvrdý dopad na zem. Pád býva bolestivý a môže trvať dlhé roky, kým sa nám zahoja útŕžené zranenia. Niekedy spadneme tak nešťastne, že upadneme do kómy. V stave mozgovej smrti iba živoríme, sme živými mŕtvolami pasívne čakajúcimi na smrť. Nič nás neteší. Naša myseľ je obsadená depresívnou ľútosťou a paralyzujúcim bôľom.
Láska je fascinujúci oxymoron. Dokáže byť ničivá, ale aj liečivá a povznášajúca. Hrejivo blaží a mrazí chladom zároveň. Predstavuje zdroj eufórie aj najhlbšej depresie. Dokáže inšpirovať, alebo blokovať všetok tvorivý potenciál, ak je nešťastná. Dodáva nám sebavedomie a zároveň s ňou zakúšame nepoznané hĺbky pochybností. Ak sme sa niečo o láske naučili, vieme, že sa k nej treba priblížiť opatrne a s citom. Dotýkame sa jej nežne, staráme sa o ňu, kultivujeme ju. Nechávame jej dostatok voľnosti, nech sa vybúri, aby sa nám krotká vrátila späť. Zachádzame s ňou s útcou, čím minimalizujeme riziko zranení. A tak aj mladý splašený žrebec skrotne, začne nám dôverovať, prilipne k nám a stane sa naším verným druhom. Z jeho prítomnosti sa potom budeme radovať do konca života.
