Horor zo šoférovania sa ma drží ako krvilačná pijavica. A nepustí sa ma a nepustí, aj keď už mám za sebou väčšinu povinných jázd. Pokúšam sa ho striasť a argumentujem, že veď už som predsa toľkokrát jazdila bez nehody, no on si nedá dohovoriť. Neviem, či to robí zámerne a účelovo, alebo je hluchý ako peň a moje vysvetľovanie jednoducho nepočuje. Skrátka mi skočí na plecia, len čo zamierim do autoškoly, a sedí tam, kým nedokončím jazdu.
Sadnem do auta a tam už ma zoviera vo svojej moci. Lenže ja sa mu odmietam poddať. Keby som zložila zbrane, nikdy by som autoškolu ani nezačala riešiť. A tak sa s ním pasujem. Nastavujem pravé aj ľavé zrkadlo, posúvam sedadlo, aby som vedela zošliapnuť spojku až na podlahu. Srdce mi pri tom trieska ako splašené. Najradšej by vyskočilo z hrude a zdupkalo ako nejaký vyľakaný zajac, ktorého hospodár načapal pri kradnutí úrody. Lenže ujsť nemôže, lebo bez srdca by sa mi šoférovalo asi dosť blbo. A tak aspoň trieska ako nejaký Big Ben, aby som nezabudla, že ho mám. "Nevadí, aspoň na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva nebudem musieť použiť zvukové výstražné znamenie," vravím si, "veď ten rachot musí počuť každý v okruhu niekoľkých kilometrov."
Po niekoľkých minútach úvodnej hrôzy sa mi postupne podarí upokojiť. Konečne prestávam chaosiť. Môj inštruktor, s ktorým jazdím teraz, je našťastie trpezlivý profesionál, a to je pre mňa zdrojom útechy. Vie nielen šoférovať, ale to aj učiť. Aj ľudí, ako som ja, ktorí vyžadujú celkom iný prístup ako väčšina. Získal si moju dôveru, lebo ma od začiatku povzbudzoval, miesto toho, aby strácal nervy, správal sa povýšenecky a vysmieval sa z mojich chýb. Keď som mu povedala, že mám zo šoférovania strach, vzal to ako fakt a prispôsobil sa tomu. Cením si jeho empatický prístup, keďže z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je samozrejmosť (aj keď si myslím, že by mala byť, vzhľadom na to, aký je vodičák drahý).
Odvtedy, čo som prvýkrát sedela za volantom a zdesene civela na všetky blikajúce kontrolky, už ubehol nejaký ten piatok. To je fakt. Pred manuálnou prevodovkou však mám naďalej dosť rešpekt. Síce si už nezvyknem pomýliť spojku, brzdu a plyn, ako to bolo na začiatku, no stále sa mám veľa čo učiť. Najstrašidelnejšie a najnáročnejšie pre mňa je, koľko rôznych úkonov musím v niektorých situáciách vykonať krátko po sebe, skoro akoby v jednom momente. Takáto pohotovosť, schopnosť rýchlej orientácie a pružnosť nikdy neboli mojimi silnými stránkami. Keď som sa o to pokúšala naposledy, dopadlo to celkom úsmevne.
Vonku bolo horúco, varila som sa vo vlastnej šťave. Cítila som sa ako dusené bravčové. S drobným rozdielom, že som nebola prilepená na steny rozpálenej kuchty, ale na sedadlo. Teplo-neteplo, inštruktor zavelil "pôjdeme z Petržalky do Vrakune a Podunajských Biskupíc a späť" a mne neostávalo nič iné, len silou vôle zastaviť ten závrat neistoty, čo sa o mňa pokúšal. Tak sme vyrazili a pred každou križovatkou, ku ktorej sme sa približovali, som tŕpla, aby nenaskočila červená. Lenže červená je červená. Tá si naskočí, kedy sa jej chce. Nepozná zľutovanie. A nemala ho ani so mnou, a tak som sa musela opakovane rozbiehať a modliť sa, aby mi nezdochol motor.
A motor, beťár akýsi, mi veru aj zdochol. Netrpezliví šoféri neznalí predpisov potom vytrubovali ostošesť. Možno náhle dostali selektívnu slepotu, ktorá sa vzťahovala výlučne na vozidlo s gigantickým nápisom AUTOŠKOLA, no to už nezistím. Aby sme po tomto incidente náhodou neupadli do blaženého stavu bezbolestného sústredenia, kedy je premávka na chvíľu plynulá a auto si ide samo, objavil sa pred nami kruháč. Vyskočil ako strašidelný bubák spod postele. Vyceril na mňa zubiská a ten úľak som rozdýchala len tak-tak. A potom sa to stalo.
Blížili sme sa k výjazdu z kruhového objazdu a už-už som mu chcela strúhať mrkvičku: "Haha, prešla som ťa bez zaváhania." Inštruktor mi akurát hovoril, že má pocit, akoby mi šoférovanie začínalo ísť plynulejšie. Rozradostená jeho povzbudením som na zlomok okamihu mierne znížila obozretnosť. To som nemala robiť, lebo auto sa mi za moje drobné zaváhanie hneď pomstilo. Myslela som si, že púšťam smerovku, v skutočnosti som však spustila stierače. Slnko pripekalo, z bezoblačného neba nepadla ani len kvapôčka a splašené stierače na môj povel z predného skla odstraňovali imaginárny dážď.
Týmto zaváhaním som sa však nemohla nechať zneistiť, a tak sme išli ďalej. Prišli sme na hlavnú cestu, kde sme mali mať prednosť v jazde. Zdôrazňujem mali mať, lebo z ľavej strany odrazu vybehla dodávka. Odignorovala predpisy a vošla nám do cesty. Najprv spomalila, takže sme si mysleli, že dodrží pravidlá, zastane a pustí nás, no vzápätí opäť zrýchlila. Našťastie sme zachovali duchaprítomnosť. V sekunde sme vyhodnotili situáciu a dupli na brzdový a spojkový pedál zároveň. Auto s trhnutím zastavilo, akoby ho niekto začaroval do nehybnosti. Dodávka, ktorá mala zastať, nám prefrčala tesne pred nosom.
Chvíľu sme sa spamätávali, keď ma zrazu inštruktor požiadal, aby som mu odovzdala riadenie. Tak som ho s úľavou poslúchla (potrebovala som rozdýchať ten úľak) a začalo sa prenasledovanie ako v akčných filmoch. Dodávku, ktorá porušila predpisy, sme nasledovali až na parkovisko, kde zastavila. Tam inštruktor odstavil vozidlo a vybral sa šoférovi dodávky vysvetľovať, akého priestupku sa dopustil. Ten sa vykrúcal, že zastať nemohol, lebo už bol príliš rozbehnutý a náklad, ktorý vezie, ho údajne posunul dopredu. Potom, čo šoférovi dodávky dôkladne vyčistil žalúdok, ho teda inštruktor ponechal vlastnému osudu, a odovzdal riadenie opäť mne.
Podobné adrenalínové zážitky, aké som opísala v predošlých odstavcoch, prináša takmer každá jazda. Nikdy neviem, čo ma čaká, a moje nervy sa po hodine a pol šoférovania nezriedka ponosujú, že si pripadajú ako jojo. Žalujú sa, že ich nútim byť neustále v strehu, čo je dosť únavné. Nie som to však len ja, komu sa to deje. Pri jednej jazde sa únava zahryzla aj do môjho inštruktora, ktorý vyhlásil "... potrebujem doplniť vitamín C" a nasmeroval ma na parkovisko pri jednom veľkoobchode s potravinami. Myslela som si, že si chce kúpiť nejaké ovocie, no on sa po chvíli vrátil s keksíkmi a vysvetlil, že mal na mysli cukor. Musela som sa nad tým pousmiať. Asi mu z môjho hektického a ustráchaného šoférovania vytrávilo.
Prekvapivo mi robí menší problém jazdiť v premávke, ako porozumieť manévrom na cvičisku. Džungľa kužeľov ma mätie, nedokážem odlíšiť, ktoré kužele označujú ktorú garáž. Zapamätať si súslednosť úkonov, ako nasledujú po sebe, sa mi pomaly zdá komplikovanejšie, ako pochopiť astrofyziku. Cítim sa ako Nevedko v Krajine divov a čúd. Inštruktor mi zakaždým trpezlivo vysvetlí celý postup, čo treba dodržať, no ja si už po druhej vete nedokážem vybaviť, čo hovoril na začiatku. A tak mi neostáva nič iné, len pokúšať sa improvizovať, ako sa k jednotlivým garážam prepracovať bez toho, aby som zvalcovala celé cvičisko a z kužeľov porobila palacinky.
Keď sa však nad tým zamyslím, tak aj schopnosť bezpečnej improvizácie patrí medzi dôležité zručnosti šoféra, a to hlavne v hraničných situáciách, kedy auto odmieta poslušnosť. Taká skúsenosť sa neraz pritrafí aj veľmi skúseným vodičom. Stalo sa to aj môjmu inštruktorovi, ktorý mi počas jednej jazdy rozpovedal, ako sa motor v jeho vlastnom vozidle rozhodol, že sa nenechá vypnúť. Auto stálo na mieste a motor naberal nebezpečne vysoké otáčky, napriek tomu, že dostal inštrukciu, aby zhasol. Hrozilo, že vybuchne. Našťastie k tomu nedošlo, no nechýbalo veľa a mohlo to dopadnúť celkom inak.
Zdroj hlavného obrázku: https://www.wearemarmalade.co.uk/driver-hub/driving-tips/young-drivers-find-most-scary-about-driving
