Vysokoškolský titul na zabezpečenie istoty práce nestačí. Popri úspešnom štúdiu treba aj pracovať, v ideálnom prípade už od strednej školy. Nedostatok pracovných skúseností, vek, vlastnosti osobnosti či zdravotný stav - to všetko môže uchádzača v úspešnom hľadaní zamestnania výrazne brzdiť. Ak napríklad náhodou počas vysokoškolského štúdia vážne ochorie a obráti sa na Sociálnu poisťovňu, tá mu vyplatenie invalidného dôchodku rovno zamietne. Dôvod? Jednoducho nepracoval, neplatil si povinné roky poistenia. To, že pracovať chcel, ale z objektívnych zdravotných dôvodov nemohol, nikoho nezaujíma. Skrátka zostane "visieť v lufte", vo finančnej neistote, znevýhodnený voči zdravým uchádzačom o zamestnanie. Taký človek je potom odkázaný na finančnú podporu príbuzných a nemôže sa osamostatniť. Pre sebavedomie mladého človeka predstavuje takéto postavenie dosť veľkú ranu. S nalomeným sebavedomím spojeným s nedostatkom skúseností sa pri hľadaní práce zas stretáva s častým odmietnutím.
Očakávania zamestnávateľov sú relatívne vysoké, málokto dá šancu úplnému "zelenáčovi". Existujú, samozrejme, aj takí zamestnávatelia, ktorí sú tak trochu riskéri, adrenalínoví hráči v tom najlepšom zmysle slova a dajú šancu nováčikovi, no sú v menšine. Takí však častokrát ponúkajú prácu na živnosť, prípadne na dohodu o vykonaní práce, ktoré sú pre nich výhodné, no zamestnancovi nezabezpečujú žiadne sociálne istoty. Niektoré z týchto pozícií pripomínajú takzvané kumulované, s veľkou mierou zodpovednosti. Ak uchádzač o zamestnanie nechce byť dlhé mesiace vedený v databáze úradu práce a odkázaný na vyplácanie sociálnych dávok, z ktorých nepokryje ani len základné životné potreby, nesmie "zaspať na vavrínoch".
Najľahšie si prácu hľadajú pracovníci vo výrobe, kuchári, pokladníci či predavači. Takisto je k dispozícii množstvo ponúk pre ajťákov, učiteľov, zdravotné sestry či lekárov. O tých sa trh práce priam bije. Tieto profesie však pokrývajú len úzky okruh uchádzačov o zamestnanie. Čo tí ostatní? Musia sa obrniť trpezlivosťou a čakať. Doslova sa prilepiť na internet a poľovať na inzeráty ako na akúsi lovnú zver. Ak popri tom náhodou dostanú spásonosnú ideu, že by si popri aktívnom hľadaní práce mohli rovno urobiť rekvalifikačný kurz, zakúsia sklamanie. Ich iniciatíva prudko "narazí na rypák", ako sa to stalo mne.
Podľa slov pracovníčky úradu práce musí byť uchádzač o zamestnanie vedený v evidencii aspoň tri mesiace, aby sa mohol uchádzať o rekvalifikáciu. Ak by však vraj bol zamestnaný, mohol by sa prihlásiť aj hneď. Čudný systém - pomyslela som si, keď som sa pýtala, aké podmienky musím splniť. Veď rekvalifikovať sa potrebujem práve preto, že si hľadám novú prácu. Ihneď, nie až o tri mesiace. Verila som, že tak dlho ani v tej evidencii nebudem. Nazdávala som sa, že snahou všetkých bude "vykopnúť" ma ako ešte relatívne mladého uchádzača o zamestnanie na trh práce čo najskôr, k čomu by rekvalifikačný kurz mohol dosť výrazne dopomôcť. Realita bola iná.
Tak som teda s dlhým nosom odišla a pokračovala v hľadaní práce. Ako inak, s výrazne oklieštenými možnosťami zamestnať sa. Keď som po čase dostala pozvánku na pohovor, potešila som sa. Možno už konečne niekto ocení, že chcem a môžem pracovať...
V deň pohovoru vysvitlo, že vypočúvanie uchádzačov sa neuskutoční na druhom poschodí, ako uvádzali v pozvánke, ale na prvom. Vypočúvanie začalo s časovým oneskorením a po uplynutí približne ďalších desiatich minút od oneskoreného začiatku sa objavil ďalší kandidát, ktorého pomýlila spomenutá chyba v pozvánke. Kým iní sa už usilovali sústrediť na vypracovanie zadania, jeden z členov komisie vysvetľoval prišelcovi, ako má vyplniť pracovný hárok. Ďalší členovia sa medzi sebou popri tom tlmene rozprávali. Ukazovali si fotografie v telefóne a vymieňali súkromné informácie. Z kečky sa mi parilo, no za ten svet som tomu nemohla porozumieť, prečo si po celý čas šuškajú, keď sa ostatní snažia sústrediť. Tak som im nakoniec pri odchode slušne vysvetlila, že to, že sa po celý čas medzi sebou rozprávali, bolo znakom neúcty, a že urobia službu ďalším uchádzačom a aj sebe, ak sa tomu nabudúce vyhnú. Prekvapene na mňa hľadeli a vraj som ich mala na to upozorniť počas pohovoru. Tak som im zase trpezlivo ozrejmila, že ja tam na toho nie som, aby som ich upozorňovala ako neposedných žiačikov, ktorí vyrušujú a nevedia vydržať do konca hodiny. Ospravedlnili sa, no tento pohovor sa pre mňa stal suverénne najbizarnejším, aký som kedy v živote absolvovala.
(Zdroj hlavného obrázku: cas.sk)
