Donedávna som sa nazdávala, že s diskrimináciou pri pracovných pohovoroch z hľadiska veku, pohlavia či z akýchkoľvek iných príčin sa potýkajú hlavne ľudia krátko pred dôchodkom. Nemalo by dochádzať k vôbec žiadnej diskriminácii, no realita je napriek tomu mnohokrát celkom iná. Nechcem paušalizovať, že sa jej dopúšťajú všetci zamestnávatelia, no určite sa nájdu takí, ktorí áno. A diskriminovaní nemusia byť len ľudia okolo šesťdesiatky, ale aj mladšie ročníky.
Nájsť si prácu predstavuje dosť náročnú výzvu, aj keď ponuka zamestnania nie je práve chudobná. Okrem toho niektorí zamestnávatelia majú nereálne požiadavky z hľadiska veku či kvalifikácie uchádzačov. Náplň práce je obsiahla, platové ohodnotenie veľakrát neprimerané , keď zamestnávateľ negarantuje ani len priemernú mzdu. A uspieť na pohovore? To môže byť priam sizyfovský údel.
Mladý človek krátko po ukončení školy z pohľadu zamestnávateľov nemá dostatok praktických skúseností (čo je sčasti aj pravda, lebo vo vzdelávaní sa najväčší dôraz stále kladie na teoretické vedomosti), ženy vo veku, kedy by sa mohli potenciálne stať matkami, majú niektorí opäť tendenciu diskvalifikovať, lebo veď čo ak pôjdu na materskú. Takisto sa s diskrimináciou na pracovných pohovoroch či v zamestnaní môžu stretávať matky s malými deťmi, lebo veď pravdepodobne budú často absentovať, keďže deti v predškolskom aj mladšom školskom veku bývajú často choré a je potrebné s nimi chodiť k lekárovi (s podobnými nepodloženými teóriami môže zamestnávateľ operovať). Ženy bezprostredne po materskej zase môžu pomalšie nabiehať späť do pracovného kolotoča, takže aj tie niektorí zamestnávatelia môžu odpísať predčasne. No a keď deti odrastú a človek sa prehupne do druhej polovice života, to zas hrozí, že bude často chorý, a teda opäť nie je posudzovaný ako vhodný kandidát. A ľudia so zdravotným znevýhodnením? Tí, ak môžu pracovať, majú tiež zväčša nevýhodnú východiskovú pozíciu.
Chcem veriť, že existujú zamestnávatelia, ktorí podobné predsudky nemajú. Žiaľ, stretla som sa s opačnou skúsenosťou. Niektorí sa svoje mylné súdy a úsudky neodvážia verbalizovať, len visia vo vzduchu nevypovedané ako nejaké ťažké olovené mraky pred silnou búrkou. Empatickejší človek ich ale jednoducho vycíti. Sú však aj takí zamestnávatelia, ktorí sa pýtajú veľmi osobné otázky práve na báze predsudkov. Rozumiem tomu, že chcú odhaliť uchádzačky, ktoré sa napríklad niekde zamestnajú a vedome operujú s tým dať sa na materskú ihneď, ako to bude možné. Takisto mám pochopenie pre to, že nechcú vynakladať energiu na zaučenie niekoho, kto im odíde za pár mesiacov. Lenže oprávňuje ich to pýtať sa na pohovore, či sa žena napríklad plánuje stať matkou? Nie, nemyslím si to. Jednak sa tehotenstvo mnohokrát naplánovať ani nedá a jednak je to veľmi osobná otázka, ktorá sa dotýka extrémne citlivej témy.
V poslednom čase som absolvovala množstvo pracovných pohovorov a opakovane sa mi stávalo, že sa ma potenciálni zamestnávatelia (zakaždým išlo paradoxne o ženy) pýtali otázky osobného charakteru, ktoré by sa na pohovore určite pýtať nemali. Tento zážitok ma viedol k tomu, aby som sa oň verejne podelila, a usilovala sa šíriť povedomie o tom, že takéto otázky sú nevhodné. Takisto by som chcela varovať ženy v produktívnom veku okolo 30 a 40 rokov, ktoré zvažujú hľadať si nové zamestnanie, aby s týmito nevhodnými otázkami rátali a pripravili sa na ne, ak sa s nimi doteraz nestretli. Verím, že sa to nestane, no dôjsť k tomu ľahko môže, čo potvrdzuje aj moja osobná skúsenosť.
Zamestnávateľ by mal vedieť odlíšiť, akú informáciu môže vyžadovať, a kde už je za čiarou. Pevne verím, že úmysel nebol zlý, no otázky o tom, či sa ja osobne plánujem stať matkou, vo mne nezanechali dobrý dojem. Áno, som vydatá, a áno, som vo veku, kedy sa ženy stávajú matkami. A čo s tým teraz? A čo vlastne bola tá "správna" odpoveď? Niečo v štýle ako "Nie, určite matkou byť neplánujem, lebo v mojom živote neexistuje nič iné ako práca a rodina pre mňa nie je vôbec dôležitá." ? Áno, sú ženy, ktoré sa vedome rozhodli matkami nebyť, a majú na to svoje osobné dôvody. Lenže ani to nič nemení na tom, že zamestnávateľ otázkami v podobnom duchu komunikuje vlastnú nevedomosť, nedostatok empatie a v neposlednom rade neznalosť zákona, ktorý akúkoľvek diskrimináciu zakazuje.
A tak pevne verím, že my, ženy, ktorých sa táto skúsenosť týka, budeme mať, ak to bude aktuálne, dosť odvahy postaviť sa za seba a svoje práva a dať potenciálnemu zamestnávateľovi slušnú ale dôraznú pozitívnu spätnú väzbu. V tom nám veľmi držím palce.
Zdroj titulného obrázka: The Guardian Jobs
