Tento príbeh by sa mohol prihodiť komukoľvek. Človeku, ktorého vyhodili z práce, pretože sa začal chýliť ku koncu svojej pracovnej kariéry a stal sa "nadbytočným". Ale aj mladej mamičke s malým dieťaťom alebo čerstvému absolventovi stredoškolského či vysokoškolského štúdia. Všetci títo ľudia si teoreticky mohli prejsť peklom frustrácie z neúspechu pri presadzovaní sa na trhu práce. Verím, že im aj všetkým, ktorí zažívajú niečo podobné, nasledujúce riadky poslúžia ako taká malá vzpruha verbálneho charakteru, že v tejto náročnej situácii nie sú sami.
Zúfalka Obecná len nedávno ukončila vysokoškolské štúdium. Poctivo sa pripravovala na všetky skúšky, úspešne "odštátnicovala" a obhájila svoju diplomovku. Učitelia si cenili jej seriózny prístup a snahu. Považovali ju za spoľahlivú, šikovnú, snaživú a slušnú študentku, s ktorou nikdy neboli žiadne problémy. Nemala síce excelentné známky, no do učenia vkladala maximálne možné úsilie.
"Zúfalka, vy istotne nebudete mať veľký problém nájsť si po škole uplatnenie na trhu práce," hovoril Zúfalke jej obľúbený vysokoškolský profesor. "Máte vlastnosti, ktoré určite ocení každý zamestnávateľ. Veď koľkí uchádzači o zamestnanie majú taký seriózny prístup k zadanej práci ako vy? Asi máloktorí."
"Ďakujem, že vo mňa veríte," odpovedala Zúfalka a sklopila zrak, keďže ťažko prijímala pochvalu. "Ak vo mne zamestnávatelia budú vidieť to, čo vy, a dokážu to oceniť, tak sa naozaj nemám dôvod strachovať. Obávam sa však, že nebudú mať porozumenie pre moju povahu, ktorej sa z princípu prieči akákoľvek manipulácia a pretvárka. V dnešnej dobe sa človek musí vedieť predať, predrať do popredia, ak je to potrebné, tak sa aj tu a tam aj uchýliť k drobným lžiam a práve tieto danosti mne osobne chýbajú. Mám pocit, že keď chce uchádzač uspieť, tak musí zveličiť svoje schopnosti a v maximálnej možnej miere eliminovať svoje slabšie stránky, ba dokonca až pôsobiť, že žiadne nemá. Pracovný trh, myslím, nedáva žiadny priestor autenticite, v ktorej je obsiahnutá aj ľudská nedokonalosť a slabosť."
"Je to pravda, že táto doba veľmi tlačí na výkon," pritakal jej. "Do popredia sa dostávajú hlavne draví a veľmi ambiciózni ľudia, ktorí neváhajú všetko obetovať kariére a nemajú ani pomyslenie na to, že si popri práci chcú ponechať dostatok priestoru aj na svoju rodinu a záujmy. Ak niekto ukáže, že to má nastavené inak a nechce po návrate z práce padnúť rovno do postele ako žoch, prípadne si dokonca dovolí prejaviť zraniteľnosť, rovno sa diskvalifikuje. Toho sa väčšina ľudí bojí ako čert svätenej vody."
"A prečo je táto doba taká čudná, že vlastne núti človeka nemať ani poriadne žiadnu inú životnú náplň okrem práce? Veď predsa život nie je len o práci a keď napríklad príde čas odísť do dôchodku, tak ako sa niekto potom má spamätať z toho obrovského šoku a preorganizovať si život úplne nanovo? Veď taký človek ani pomaly nevie plnohodnotne oddychovať, lebo stále sa naháňa z jednej aktivity do druhej, z jedného termínu do druhého," zamyslela sa nahlas. "Je akoby natiahnutý na zotrvačník a dlhými rokmi opakovania navyknutý fungovať v tom šialenom tempe. Ak, samozrejme, mu telo nevypovie službu skôr, ako ho nároky tej doby a kariéry stihnú úplne vyžmýkať."
Profesor sa smutne pousmial: "Možno ľudstvo jednoducho zabudlo veci premýšľať do dôsledkov. Koná spôsobom po nás potopa, a to sa neprejavuje len na bezhlavom pľundrovaní prírodných zdrojov, ale aj na tom, že tí na vyšších pozíciách preťažujú svojimi nárokmi tých na nižších, pričom nepremýšľajú, že ak svojím podriadeným naložia neprimerane veľký work load, tak sa im skôr alebo neskôr tí ľudia pod náporom pracovných povinností zosypú a budú si musieť hľadať za nich náhradu. Skrátka tu vládne systém použiť, vycucať, odhodiť a tak dookola."
"Áno, to som si všimla, aj keď som si pozerala pracovné ponuky," pritakala mu Zúfalka. "Mnohí zamestnávatelia formulujú inzeráty tak, aby boli čo najvýhodnejšie pre nich. Od úspešného uchádzača sa očakáva, že bude v plnom nasadení vykonávať kumulovanú pozíciu, uspokojí sa s podpriemerným platom a ešte aj poskytne nejakú ďalšiu pridanú hodnotu. Ak by sa chcel voči tomu ohradiť, môže si zbaliť svojich päť sliviek a odísť, lebo na to miesto čakajú desiatky ďalších."
Zúfalka Obecná sa rozlúčila s profesorom a v chmúrnej nálade sa pobrala domov. Chcela zasadnúť pred počítač a pozerať si pracovné ponuky na internete. Rozhovor s jej obľúbeným vysokoškolským profesorom jej neschádzal z mysle. Krátko potom, ako sa posadila za počítač, jej úvahy prerušila staršia sestra, ktorá vošla do jej izby a sadla si na posteľ. Zúfalka vedela, že je to signál, že sa chce porozprávať, čo ju veľmi potešilo, pretože to v poslednom čase vôbec nebývalo často.
"Ahoj, sestrička," pozdravila ju staršia sestra. "Vidím, že si na nete pozeráš pracovné ponuky. Hľadáš niečo konkrétne?"
"Vieš čo, ani neviem. Som taká bezradná, lebo škola ma síce bavila, no nemali sme takmer žiadnu prax a ešte aj ten jeden praktický predmet, ktorý bol povinný, sa dal ošáliť. Cítim sa taká nepripravená po tej praktickej stránke, že vedomosti síce mám a mám ich dosť, no to prepojenie s praxou mi teda žalostne chýba. Asi skôr viem, čo nechcem, a nie čo chcem," povzdychla si Zúfalka.
"Tak nemáš to ľahké. Moje začiatky po škole tiež neboli práve ružové," povedala Zúfalkina staršia sestra ustarostene. Ak chceš, môžem ti porozprávať moju skúsenosť."
"Že váhaš," ledva ju nechala dopovedať Zúfalka, "rozprávaj, prosím."
"Tak počúvaj," pustila sa staršia sestra do rozprávania svojho príbehu. "Po dlhšom hľadaní som si myslela, že som konečne našla svoju prácu snov. Vieš, vždy som snívala o tom, že budem lekárkou, lebo som chcela pomáhať ľuďom. No a bola som na mnohých pohovoroch, no nikdy som nemala pocit, že by som na tom mieste mala ostať a skončiť svoje hľadanie. A potom sa mi zrazu otvorila možnosť pracovať v jednej menšej nemocnici. Pôsobilo to tam tak rodinne, a to ma upútalo. Verila som, že tam bude vládnuť dobrá atmosféra a priateľské vzťahy."
"A čo sa stalo? Tvoje očakávania sa nesplnili?" prerušila ju Zúfalka nedočkavo.
"Zúfalka, veď nebuď netrpezlivá," podpichla ju staršia sestra, "dostanem sa k tomu."
"Keď ja som taká zvedavá, ako to celé dopadlo!" zvolala Zúfalka.
"Dobre, dobre. Veď už prejdem k meritu veci. Problém bol v tom, že keď som tam začala pracovať, tak som zistila, že môj kolega je dosť nevyrovnaný človek. Ráno prišiel v dobrej nálade a po pár hodinách bol zrazu plný zlosti a hnevu. Neustále ma kontroloval. Nevedela som si vysvetliť, prečo to robí, lebo som sa snažila, ako som len vedela, robiť všetko, čo mi zadal ako prácu. Robila som s maximálnym nasadením a ostražitosťou, aby som len neurobila ani najmenšiu chybičku."
"Tak to muselo byť dosť ťažké fungovať s takým človekom, ktorý ti nedal ani vydýchnuť a stále akoby striehol na tvoju chybu."
"Poviem ti, že to bolo peklo, no to nebolo to najhoršie," pritakala Zúfalke staršia sestra.
"Nebolo to to najhoršie?" zopakovala Zúfalka ako sestrina ozvena.
"Nebolo, lebo mi stále vymýšľal nejaké nové úlohy a zahlcoval ma kvantom informácií, ktoré ma len zbytočne miatli, a ešte si aj na mne vylieval svoju zlosť. Obviňoval ma z niečoho, čo som v skutočnosti neurobila, a keď vyšlo najavo, že sa mýlil a vinil ma neprávom, tak sa ani neospravedlnil."
"Tak to od neho bolo dosť neprofesionálne," zamračila sa Zúfalka. "Nemal si čo na tebe ventilovať svoju frustráciu. Veď ty si nič nezavinila."
"To ešte ale stále nebolo všetko. Ja som mu totiž slúžila aj ako nejaký hromozvod nahromadenej negativity. On nemal rád jedného iného kolegu a pravidelne na neho nadával. Hovoril o ňom samé zlé veci a keď ten kolega prišiel a stál mu tvárou v tvár v priamom kontakte, zrazu sa tváril ako jeho najväčší kamarát. No a miesto toho, aby išiel za ním a vydebatoval si to s ním, keď mal príležitosť, tak o tom stále rozprával mne, ako mu ten druhý kolega ide na nervy a aký je to blbec."
"Hmm, tak to sa ti muselo ťažko počúvať."
"Hej, bolo to náročné," pokývala Zúfalkina sestra súhlasne hlavou. Aby to však nebolo také jednoznačné, tak on ten môj kolega mal občas aj svoje svetlé chvíľky. Počas nich ma častoval rôznymi komplimentmi, že aká som dôsledná a ako sa mu so mnou dobre spolupracuje. Dokonca mi rozprával nejaké veci o svojom súkromí. Keď však zabrúsil k svojim rodinným problémom, bolo toho na mňa už priveľa."
"Počkaj, to si mu pri tom rýchlom pracovnom tempe a vyťaženosti ešte mala robiť aj terapiu?" roztvorila Zúfalka neveriacky oči dokorán.
"Asi si zo mňa chcel urobiť nejakú bútľavú vŕbu alebo čo. Keď som si predstavila, že by som denne mala zvládať to pracovné tempo, k tomu jeho nevypočitateľné nálady a ešte aj jeho osobné záležitosti, tak som zdupkala. Zariadila som, aby ma vyhodil on sám, čo aj urobil akurát deň pred koncom skúšobnej doby. Zdôvodnil to tým, že som bola pomalá, no viem, že v skutočnosti ho vytočilo, keď som sa mu odvážila odporovať. Jasne som mu povedala, že s robením bútľavej vŕby nebudem pokračovať, že som tam predsa prišla pracovať a chcem maximum svojich síl sústrediť na čo najlepšie vykonanie tej práce, nie sa na ňom emocionálne úplne vyčerpať. To ho tak prekvapilo, že pár dní vytváral dusnú atmosféru, kedy zaryto mlčal a ignoroval ma. Keď mi potom oznámil, že vedenie rozhodlo, že mi nepredĺži zmluvu, bolo mi všetko jasné. Jednoducho sa mi pomstil. "
"No ty brďo!" krútila Zúfalka neveriacky hlavou. "Tak to by som na teba netipla, že sa mu takto postavíš, keď to bol v podstate skoro tvoj nadriadený. No ale potom je podľa mňa fakt skoro nemožné nájsť si dobrú prácu, nie? Samé kumulované pozície s neprimeraným platovým ohodnotením alebo pozície, na ktoré je vysokoškolsky vzdelaný človek prekvalifikovaný. Posielaš životopisy ako magor a koľkokrát ťa rovno odpíšu bez toho, aby ti vôbec dali šancu dokázať, že chceš pracovať, a aj keď máš možno vyššie vzdelanie, tak nebudeš praktizovať žiadny job hopping. Alebo keď už konečne natrafíš na niečo, čo vyzerá nádejne a uchytíš sa tam, tak je tam zas niekto, s kým neustále prichádza k nepríjemným stretom."
"Áno, zhrnula si to výstižne, Zúfalka," objala ju staršia sestra. "Ale poviem ti, že nakoniec som bola tomu svojmu kolegovi aj vďačná, že ma vyhodil, pretože v takej atmosfére by som sa len bola trápila. On ma v podstate oslobodil, no to som pochopila až teraz, keď od toho incidentu už uplynul nejaký čas. Poď, radšej si pôjdeme dať nejakú večeru. To bude konštruktívnejšie, ako tu pokračovať v tejto náročnej debate."
Zdroj hlavného obrázka: https://www.hrgrapevine.com/content/article/2016-08-01-the-most-boring-jobs-ever
