Odkedy som skoncovala s anorexiou, uplynulo približne 8 rokov. Tých 8 rokov ma delí od silnej závislosti na hladovaní, chudnutí a neprimerane náročných športových výkonoch. A oddeľuje ma aj od pesimistického ortieľu jednej nemenovanej pani doktorky: "Nikdy sa nevyliečite. Vaša anorexia už je chronická."
Táto pani doktorka sa mýlila v tom, ako odhadla moju prognózu, no v tom, že závislosť môže prerásť do chronického problému, mala pravdu. Podľa mojej mienky na Slovensku sčasti ešte stále panuje postoj zľahčovania problému závislostí. Alkoholizmus sa veľakrát ticho toleruje a konzumácia alkoholu propaguje v médiách. Kto abstinuje, je čudný suchár, kto sa podvolí a napije, tomu vynukujú ďalej: "Á, veď sa napi! Daj si ešte do druhej nohy..."
Ničivý dosah závislosti nielen na život jednotlivca, ale aj jeho okolia, si uvedomuje málokto. Žiaľ, mnohé osobné drámy a traumy, v ktorých vystupuje závislosť, sa dejú v skrytosti, ťahajú sa dlhé roky a čím dlhšie trvajú, tým ťažšie sa liečia. Niektorým sa ich závislosť stane osudnou, iní sa z nej postupne dokážu vymaniť.
Jeden dlhoročný abstinujúci alkoholik, ktorému sa to podarilo, raz vyslovil múdru vetu "Veľa povolaných, málo vyvolených". Mal tým zrejme na mysli, že vyliečiť zo závislosti sa môže každý, no málokto pri abstinencii aj vytrvá. Abstinencia sa totiž musí stať životným krédom, najdôležitejším programom a najvyššou prioritou. Tohto rozhodnutia abstinovať sa človek musí držať celou svojou bytosťou, v každej sekunde každého dňa a nemôže pripustiť žiadne výhovorky. To je na tom možno to úplne najťažšie, že nie každý má takú silnú sebadisciplínu a nie každý sa vo svojom okolí dočká potrebnej podpory.
Môj otec dlhé roky pracoval ako psychológ, pričom sa zameriaval práve na liečbu alkoholizmu. Už ako malé dieťa, ktoré chodí na nočník, som si do rúk brávala odborný časopis Alkoholizmus a drogové závislosti, ktorý nosieval pravidelne domov. Čítať som síce nevedela, no niečo ma na ňom magicky priťahovalo. Nič z toho ma však neochránilo, aby som závislosti sama neprepadla.
Nebezpečnú nelátkovú závislosť sa mi podarilo skrotiť, aj keď moja prognóza bola "dubiózna". Aj preto, aby som si pripomenula, čím som si prešla a že som sa v podstate znova narodila, som sa rozhodla ísť si pozrieť nový český film Zápisník alkoholičky. Bola som zvedavá, ako stvárni spoločensky veľmi naliehavý problém alkoholizmu. Upútalo ma to, že film vychádza z príspevkov na osobnom blogu a v najhlbšej podstate to teda nie je žiadny umelý fabrikát.
Potešila som sa, že niekto vôbec prišiel s iniciatívou o takej vážnej téme, akou je alkoholizmus, natočiť film a šíriť o nej osvetu. Dej filmu ma vtiahol od začiatku. Zdal sa mi súdržný a aj napriek tomu, že nepostupoval lineárne, dokázala som sa v ňom orientovať. Neobsahoval veľa zbytočne rozvláčnych pasáží. Minutáž bola pre mňa osobne tak akurát. Filmové postavy mi pripadali zaujímavé tým, že každá z nich si prechádzala vlastnou drámou, svojou osobnou životnou krízou.
Najviac pozornosti si, samozrejme, vyslúžila hlavná postava filmu, ktorú hrala presvedčivá Tereza Ramba. Premýšľala som, či si o problematike alkoholizmu niečo načítala, alebo čím to bolo, že rolu mladej mamičky-alkoholičky stvárnila tak verne. Totiž uveriteľne zahrať silné emócie, uchyľovanie sa k závisláckym lžiam či bagatelizovanie fixácie na alkohol podľa mňa nezvládne každá herečka. Nutkanie siahnuť po droge a stvárnenie rôznych duševných stavov, ktoré sú pre závislosť také typické, predstavuje, myslím, tvrdý oriešok aj pre herecky nadaného človeka.
Aj keď by som osobne uvítala, keby sa film ponoril trochu hlbšie do psychológie postáv, nemožno mu uprieť viaceré vydarené prvky. Napríklad ma zaujal spôsob, akým filmári vykreslili mechanizmus, ako závislí umŕtvujú svoje vlastné emócie. Že sa ženú za drogou, aby nemuseli čeliť bolesti. Veria, že v nej nachádzajú "liek" na pocit osamelosti, úzkosti, hanby či nepochopenia.
Tu musím urobiť malú odbočku, lebo práve o tomto veľmi výstižne píše svetoznámy lekár Gabor Maté, citujem: "Všetky závislosti majú anestetický účinok. Izolujú nás od bolesti nášho vedomia a vstupujeme do iného stavu mysle, ktorý je pre nás dočasne príjemnejší. Tak zúfalo túžime uniknúť ... že podliehame závislosti, ktorá nás vovedie do bdelého spánku".
Práve tento konkrétny aspekt závislosti bol vo filme podľa mňa veľmi dobre stvárnený, že spíjanie sa do nemoty oslabí trápenie len dočasne. Potom udrie ešte zákernejšie a v novej sile, keďže k problémom, pred ktorými sa závislý snažil ukryť, zväčša pribudnú ďalšie. A tak keď sa napríklad hlavná postava filmu opila, aby "zabudla" na napätie vo vzťahu so svokrou, a zaspala, pričom zároveň zabudla aj na to, že nechala pustený plyn, prinieslo jej to ďalšie komplikácie do vzťahu s manželom.
Ďalším prvkom, ktorý ma vo filme upútal, bolo vykreslenie snov hlavnej hrdinky. Prekvapilo ma, že ich filmári vôbec začlenili do deja. Myslím si, že dobre ilustrovali, čo sa dialo, či malo zakrátko udiať, vo vnútri hlavnej postavy. Mňa osobne by síce zaujímali aj sny ďalších postáv, ale to už by asi väčšina divákov nevydržala. Veď nie sú všetci v tomto takí fanatici ako ja...
Pozitívne som hodnotila aj to, že film zachytil, ako hlavná hrdinka navštevovala denný stacionár a podrobovala sa tam skupinovej terapii. Zväčša práve skupinová terapia tvorí jednu z najdôležitejších súčastí liečby alkoholizmu, a to hlavne po prepustení z hospitalizácie. Á propos, hospitalizácia, bola som rada, že aj tá dostala vo filme priestor, lebo u mnohých závislých figuruje práve tá medzi prvými kľúčovými krokmi na ceste k uzdravovaniu.
Zaujíma ma vzťahová dynamika a zvyknem podľahnúť úchylke pozorovať, čo sa vo vzťahovej rovine deje medzi ľuďmi. Preto som bola zvedavá, ako bude stvárnená v Zápisníku alkoholičky. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že sa filmári uchýlili k istému schematizmu. Je síce pravda, že príbehy závislých sa v hrubých črtách do veľkej miery opakujú a majú veľmi mnoho spoločných prvkov, no dynamika postáv vo filme sa mi zdala akási schematická, opozeraná.
Spomeniem napríklad problematický vzťah otca a dcéry, ktorá sa s ním dokázala prepojiť jedine prostredníctvom alkoholu, resp. závislosti na ňom, keďže jej otec mal rovnaký problém. Áno, už viackrát som sa stretla s tým, že deti rodičov, z ktorých jeden alebo obaja boli alkoholici, prepadli závislosti, no nie je to pravidlo. Vo filmoch sa však táto konštelácia opakovala už toľkokrát, že ma to trochu sklamalo. Dúfala som, že tvorcovia filmu prídu s niečím originálnejším.
Schematizmus sa však podľa mňa najjasnejšie prejavil v konaní autoritatívnej svokry hlavnej hrdinky a jej submisívneho manžela. Matka hlavného hrdinu sa klasicky snažila všetkých ovládať, prechovávala voči svojmu synovi dusivú opičiu lásku, súperila s nevestou, myslela si, že všetko vie najlepšie a k vlastnému manželovi pristupovala s náležitým dešpektom a odmietaním. Jej "zákonitý" zas bol vykreslený ako typický málovravný muž, ktorý svojej dominantnej manželke prikývne na všetko, a jej syn ako niekto, kto sa ocitol medzi dvoma znepriatelenými tábormi a bojí sa vyhraniť.
Keď už som sa teda konečne prepracovala na koniec tohto dlhého traktátu, musím priznať, že film ako taký vo mne zarezonoval. Miestami som sa pristihla, že mi naskočili zimomriavky, čo sa mi až tak často nestáva. Síce som tušila, ako sa Zápisník alkoholičky skončí, no do poslednej chvíle som bola v napätí, či sa predsa len niečo nepokazí. Páčilo sa mi pozitívne vyznenie záveru, že so závislosťou si možno poradiť, aj keď nikdy sa jej nedá celkom zbaviť. Človek si už navždy musí zachovať ostražitosť voči svojim problémovým spúšťačom, ktoré ju vyvolávajú, aby do nej nepadol znova. Skutočné uzdravovanie totiž abstinenciou nekončí, ale ňou len začína.
Zdroj hlavného obrázku: Slovenský pacient
