S Eliškou sme sa dohodli (teda ja som rozhodla za nás obe, no Eliška je skvelá v tom, že víta každý môj šialený nápad), že zamierime do Horského parku. Vždy sa tam vyberiem po ceste, ktorá vedie strmo hore popri kalvárii a rozľahlom dominikánskom Kostole Panny Márie Snežnej. Milujem tadiaľ chodiť, lebo to tam dýcha akýmsi tichým pokojným tajomnom a v lete to tam pripomína oázu sviežeho vlhkého povetria. Vždy kráčam s pohľadom upretým vysoko do korún stromov a kochám sa ekvilibristickou hrou svetelných lúčov, ktoré neisto prenikajú cez hustý porast. Kráčali sme teda s Eliš k Horskému parku a to vo mne evokovalo záplavu milých spomienok na detstvo. S rodičmi sme tadiaľ totiž často chodievali na nedeľné prechádzky. Tak som si povedala, že tieto drahocenné spomienky a vôbec detstvo ako také si zaslúžia svoj vlastný príspevok.
Eliška disciplinovane kráčala, obzerajúc sa, či idem za ňou, a ja som sa nechala unášať kolísavo upokojujúcim zvukom vlaku spomienok na moje detské časy. Vybavil sa mi zážitok, že po nedeľnej prechádzke počas chladnej jesene mi mamina pripravila čerstvú vianočku s maslom a medom a k tomu horúce kakao (tuším to bolo Cola-Cao, ktoré už teraz bežne nedostať). Možno to neznie nijak exkluzívne, no ja pri tejto spomienke doteraz cítim blahodarné teplúčko v oblasti žalúdka. Kedykoľvek som sa pokúšala ten pocit znova vyvolať, nikdy sa mi to nepodarilo vrátiť späť, a pritom som to v detstve nebrala ako nič špeciálne. Len som si to vychutnala a popri tom som si prehrávala zážitok z uvoľňujúcej prechádzky v jemne mrazivom jesennom povetrí. A presne v tomto je detstvo unikátne, povedala som si včera. Dieťa žije tu a teraz, vníma len konkrétny moment. Nepremýšľa popri tom, ako urobiť dojem, nehúta nad tým, čo by bolo, keby. Takéto dokonalé pohrúženie sa do chvíle, ktorá práve je, je možné len v detstve. V dospelosti sa tomu síce snažime všemožne priblížiť a vyvolať ten stav takzvaného flow, no do istej miery sme vždy aj tak myšlienkami inde. To sa napríklad nikdy nedeje deťom, ktoré sú pohltené hrou. Vtedy prestáva existovať časopriestor. Hra sa stáva jedinou realitou a na ničom inom nezáleží. Aký dokonalý ventil, však? A keď je to ešte navyše hra s niekým s podobným zmýšľaním, tým silnejší zážitok vzniká. To akoby sa tvoril nový svet s vlastnými pravidlami utkaný krehkým spojenectvom dvoch bytostí.
Keď už som sa pustila do úvah nad detstvom, nemôžem opomenúť to, ako som prežívala Vianoce. Chcela by som sa vyhnúť zovšeobecňovaniu, no myslím si, že mnohé deti to majú podobne. Aspoň v to dúfam, lebo je to unikátna skúsenosť, ktorá sa už nikdy neopakuje. Keď som bola malá, verila som, že darčeky nosí Ježiško. Nevizualizovala som si ho ako nejakú osobu, skôr to bol dobrý duch, ktorý vie, po čom najviac túžim bez toho, aby som na to čo i len pomyslela. Ten úžasný pocit vzrušujúcej príjemnej nervozity pred Štedrým dňom ťažko popísať slovami. Na jednej strane veľké tajomno, ktoré v sebe nesie prísľub pokoja a radosti, a na strane druhej nikdy neblednúce zážitky rodinnej pohody. Všetky tie rituály, premýšľaním nad darčekmi začínajúc a návštevou strýka z Paríža končiac. Až dnes som si uvedomila, akú obrovskú má pre mňa cenu spomienka, keď sme s mladšou sestrou sedeli na schodoch do dolného bytu, v ktorom býva naša stará mama, a nedočkavo vyčkávali strýkov príchod. Okrem dobrej nálady (hovoril nám zo žartu Kaleráby) so sebou vždy doniesol tie najvyberanejšie francúzske syry a čokolády. Našťastie môžem v myšlienkach na tieto moje klenoty nemateriálneho charakteru kedykoľvek uprieť vnútorný zrak.
Áno, detstvo sa nikdy nezopakuje, no v myšlienkach môžeme byť deťmi, kedykoľvek sa nám zažiada. Takýto návrat nám napríklad môže pripomenúť časy, kedy sme k rodičom prechovávali lásku, ktorá nepoznala kritiku a takisto sa tam môže ukrývať cesta, ako byť menej kritický k sebe samému. To, že do destva sa nikdy nebudem môcť skutočne vrátiť, ma napĺňa nostalgiou, no ak by som sa doň vrátiť mohla, už by nebolo neopakovateľné a tento blog by nikdy nevznikol. A tak sa teda skúsme vrátiť do detstva, ale iba do tej miery, že budeme žiť pre prítomnosť. Potom možno bude každé obdobie života neopakovateľné.
