Kritizovať, ako niečo neklape, je najľahšie. To je fakt. Lenže zakrývať si oči pred pravdou a strkať hlavu do piesku ako pštros tiež ničomu neosoží, a tak sa tu pokúsim podať pravdivý opis skutočnosti, ako ju ja vnímam. Ak aj môj príspevok vyznie kriticky, je to preto, lebo stále verím (možno aj naivne, no a čo), že veci sa môžu zmeniť k lepšiemu...
V čom mám na mesto Bratislava ťažké srdce, je v prvom rade kvalita poskytovania zdravotnej starostlivosti. Nechcem tu hľadať vinníka a ukazovať prstom, no podmienky, v akých sa napríklad poskytuje pohotovostná služba, sú ozaj zúfalé a nedôstojné. Z pohľadu pacientov aj zdravotníckych pracovníkov. Zažila som to na vlastnej koži. Tento víkend som s mamou musela vyhľadať urgentné lekárske ošetrenie a v odpudivých priestoroch obstarožnej čakárne na Mickiewiczovej ulici sme strávili tri hodiny. To sme si ešte mohli gratulovať, že to nebolo dlhšie, lebo popri tých, ktorí prišli ako my, mal službukonajúci lekár na starosti ešte aj úrazové stavy a pacientov z lôžkových oddelení.
Kým sme čakali a počúvali sťažnosti ďalších pacientov, že sú otrávení, majú silné bolesti, je im zle a nikto si ich nevšíma, premýšľala som, ako môže jediný lekár vôbec zvládnuť taký enormný nápor. Veď nie je žiadny superhrdina ani nadčlovek. Nemá ani desaťtisíc rúk, ani trilión hláv, ani sa nevie niekoľkonásobne rozbiť na čo najmenšie fragmenty, z ktorých každý by dokázal poskytnúť plnohodnotnú zdravotnú starostlivosť. Určite musí byť maximálne preťažený, veď pod tým strašným tlakom funguje stále. Niet sa potom čo čudovať, že môže byť nevľúdny či podráždený. Veď kto by nebol, keby bez nároku na plnohodnotný oddych ťahal ako taký, s prepáčením, ťažný kôň? Pre takého človeka môže naozaj jediné "východisko" z núdze predstavovať vyhorenie. Lenže kto bude poskytovať zdravotnú starostlivosť, ak časom vyhoria aj tí, ktorí sa doteraz nadľudskou silou vôle držali nad vodou?
Rovnako ako má zdravotníctvo závažné rezervy, tak ich má aj mestská hromadná doprava. Cestovné dražie každým rokom, pomaly vyjde lacnejšie kúpiť si radšej vlastné auto. A aj keď dopravný podnik pri každej ceste ďakuje, že sa cestujúci rozhodli použiť ekologickejší variant dopravy, môže si to strčiť za klobúk. Oveľa osožnejšie by bolo, keby kompetentní konečne prestali do premávky púšťať autobusy, ktoré tam v týchto horúčavách absolútne nemajú čo robiť.
Nie som škodoradostná, no dopriala by som tým, ktorí rozhodujú, presúvať sa neklimatizovaným autobusom číslo 98 z jednej konečnej na druhú. Potom by možno pochopili, že cestovať v rozhorúčenom vozidle, ktoré sa ešte cestou dostane pri Bajkalskej do zápchy, môže pre niektorých cestujúcich predstavovať závažné ohrozenie zdravia. Považujem sa za trénovaného človeka, keďže pravidelne športujem a dodržiavam zásady zdravého stravovania, no pri cestovaní autobusom s pokazenou klimatizáciou mi už neraz prišlo nevoľno. Čaká teda dopravný podnik, kým niekto pri ceste MHD skolabuje a budú mať na krku obvinenie? Alebo čo sa ešte musí stať, aby kompetentní prestali riskovať zdravie cestujúcich? Musí nebodaj napríklad dostať infarkt niektorý šofér a stratiť pri tom kontrolu nad vozidlom? Pretože v týchto podmienkach, keď vypravujú autobusy vybavené funkčnou klimatizáciou len veľmi ojedinele, k tomu môže veľmi ľahko dôjsť, aj vzhľadom na to, aký je vekový priemer šoférov.
Čo mi tiež "leží v žalúdku", je skutočnosť, že v Bratislave každoročne dochádza ku kalamite komárov, takže sa pobyt vonku vo večerných hodinách, obzvlášť v niektorých častiach mesta, stáva bojom kto z koho. Niekedy nefungujú ani voľnopredajné repelenty a pritom by úplne stačilo, keby sa "protikomárie" opatrenia robili v rámci prevencie, skôr ako nastane kalamitná situácia. Chápem, prečo nie je možné použiť chemikálie, no nedáva mi zmysel, že rovnaký scenár zažívame každý rok. Natíska sa potom otázka, či mesto každoročne zabúda, že po období intenzívnych dažďov a horúčav sa komáre vždy premnožia, a tak treba otravný hmyz eliminovať ešte oveľa skôr. A to ešte nehovoriac o tom, že odborníci zachytili na území Bratislavy invazívny nebezpečný druh komára, ktorý prenáša choroby...
Tretia záležitosť, ktorú tu chcem spomenúť, je nečinnosť mestskej časti pri problémoch v susedskom spolunažívaní. Už niekoľko rokov sa jedným nemenovaným petržalským sídliskom ozýva hlasný krik staršej osamelej panej, čo terorizuje celé okolie. Deje sa to takmer denne a frekvencia problémového správania neustále narastá, takže dochádza k otvoreným konfliktom medzi susedmi. Padajú vulgarizmy, vyhrážky. Opakovane prichádzajú policajné hliadky, no nič sa nemení. Kompetentní si problém prehadzujú ako horúci zemiak a nekonajú napriek tomu, že o stave, v akom veci sú, vedia. Situácia sa tak stáva neúnosnou a konflikt sa len ďalej eskaluje. Či mesto čaká, že niekomu "rupnú nervy" a nakoniec "vezme spravodlivosť do vlastných rúk", to je otázne a nechcem sa tu tým zaoberať.
Zdroj hlavného obrázku: Telegraph India (https://www.telegraphindia.com/health/mosquito-menace-back-again/cid/1962520)
